Predo mnou ešte kúsok cesty, je treba natankovať auto benzínom i seba kofeínom. Zastavíme na začiatku diaľnice.
Postarám sa o vozidlo, závozníčka zabezpečí kávu. Ešte odbehnem skontrolovať toalety.
„Och, mám silné nutkanie kúpiť červenú fixu a im to tam počmárať,“ zvalím sa na stoličku pred budovu pumpy k voňavému životobudiču. Moja spolupútnička sa len zaškerí. „Ta čo?“
„No uznaj. Jedna jediná veta a hneď tri chyby v nej naraz spravia?!“
Začne sa smiať s tým, že to si len ja môžem všimnúť. Ale že sa ide na to pozrieť teda tiež.
Vedľa mňa stoja pri stole dvaja páni, ktorých zaregistrujem, keď sa ten bližšie stojaci prihovorí. Niečo v zmysle, že o čom sa ženy dokážu baviť. „Hm?“ obzriem sa.
„Nevedia gramatiku?“
„Ále, ani sa nepýtajte,“ mávnem rukou.
„A prečo? Veď to povedzte priamo majiteľovi,“ navádza ma, ale mne nedopaľuje.
„Nemám slov,“ pokrčím slov.
A on vtedy víťazoslávne: „Nemáte? Ale kľudne mu to povedzte, veď tu stojí.“ Veselo zazrie na vedľa stojaceho kolegu. Obleje ma pot.
A čo by som nehučala na systém rovno pred najkompetentnejším...
„Oj, prepáčte, že som takto vzrušene reagovala,“ snažím sa nejako ospravedlniť, ale prúser už uzrel svetlo sveta. Páni sa však evidentne bavia.
„A aké chyby tam boli? Tvrdky?“ pýta sa onen majiteľ.
„Nie, tvrdky nie, len tri čiarky chýbali.“ Obaja sa zasmejú.
„Čiarky? To by som si ani ja nevšimol,“ zaznie, už ani neviem z ktorých úst.
A začne sa debata o tom, že či sú čiarky podstatné. Teda, keďže sú tak po gramatike dychtiví, spustím pedagogickú vsuvku. Váhu čiarky deklarujem na známom exemplárnom príklade „Zabiť nie odpustiť“. Teda či odpustíme (Zabiť nie, odpustiť) alebo pošleme na druhý svet (Zabiť, nie odpustiť).
A síce diplom z „pegečky“ nemám, ale toto zas, povedzme si úprimne, nebola Bernoulliho rovnica.
„Fíha, veď vy ste mi vlastne zachránili život,“ konštatuje s neskrývaným sarkazmom pán, ktorý ma oslovil ako prvý. No zas tak by som to teda až nepreháňala. Skôr čiarka tentoraz pomohla v nadviazaní kontaktov.
„Čiarky môžu zachraňovať životy. Alebo spájať ľudí,“ vypadne zo mňa. Zas nepremyslene. Ale teraz aspoň k veci.
„Toto bolo aké múdre,“ pritakajú moji noví „kamoši“. Zasmejeme sa všetci.
Neskromne si myslím, že moje učiteľky slovenčiny by mohli mať z mojej gramatickej osvety aspoň symbolickú radosť. Určite väčšiu, ako som mala gramatickú radosť ja po návšteve jednej nemenovanej pumpy.
Ale majiteľ bol švárny, vtipný a ešte aj chcel „bolestnô“ naliať. Škoda, že sme boli všetci traja vodiči. Ak by nie, možno by som si potom už ani tie čiarky nevšimla.
