PREŠOV. V prvej československej lige odohral Prešov dve sezóny. Okrem toho sa časom venoval aj trénerskej práci a práve pod jeho vedením si mužstvo Prešova vybojovalo postup do prvej slovenskej národnej ligy.
Viliam Nižník bol aj trénerom basketbalistiek Slávie UPJŠ Strojstav Prešov.
Pre týždenník MY Prešovské noviny sa podelil o najzaujímavejšie okamihy zo svojej hráčskej i trénerskej kariéry.
Čo vás na basketbale najviac zaujalo?
Na gymnáziu som sa venoval všetkým športom. K basketbalu ma priviedli učitelia Burdelák a Žiga, pracovali s nami aj Majer a Medvecký. Bývali sme na Plzenskej ulici, na elektrotechnickej priemyslovke boli basketbalové koše, a tak sme basketbal často hrali. Už tam som začínal trénovať deti.
Kto mal najvýraznejší podiel na vašom basketbalovom napredovaní?
V športovaní ma podporovali rodičia. Boli sme štyria bratia a všetci sme športovali. Najstarší Jozef hral tenis, Rudo a ja basketbal, naj-mladší Pavol futbal a hokej. Bohužiaľ, z bratov som už ostal len sám.
Je pravda, že ste sa ako hráč v roku 1964 podieľali na postupe Lokomotívy Prešov do prvej československej basketbalovej ligy?
Po základnej vojenskej službe v Čechách, kde som hral basketbal, som sa vrátil do Prešova, kde sme sa stretli viacerí zanietení chlapci a vytvorili výbornú partiu. Trénoval nás Ivan Bovan. Aj mesto bolo veľmi naklonené tomuto športu. V tíme boli vtedy hráči ako Gajdar, Poliak, Lux, Murgoň, môj brat Rudo. Z Košíc prišli Kurjan a Borbic. Postup do prvej československej ligy bol veľký úspech prešovského basketbalu.
Aké to bolo hrať medzi československou elitou?
V prvej lige to boli krásne a hektické časy. Spomínam si hlavne na zápasy vo Svite a v Olomouci (úsmev).
Basketbal hral aj váš brat Rudolf. Inšpirovali ste sa navzájom?
Rudo bol ambiciózny hráč, ktorého výhodou bola rýchlosť. Ja som bol rozohrávač a mal som periférne videnie a presnú streľbu. S bratmi sme sa vzájomne doťahovali a hecovali.
Čo vás priviedlo na trénerskú dráhu?
Po vypadnutí z prvej ligy sa to začalo trieštiť a v roku 1967 som ako hráč odišiel do Spišskej Novej Vsi. Hral som vo veľmi kvalitnom mužstve pod vedením trénera Vaška. V Spišskej Novej Vsi som začal trénovať v tréningovom stredisku mládeže. Dosiahli sme vynikajúce výsledky aj na celoštátnej úrovni.
Nie je tajomstvom, že ste pri basketbale spoznali aj svoju manželku.
Áno a sme spolu už 51 rokov. V jednom zápase sa mi podarilo rozhodnúť o výsledku košom z polovice ihriska. Bola v skupine fanúšikov, s ktorou sme oslavovali víťazstvo.
K trénerstvu ste mali blízko už počas aktívnej kariéry. Na čo ste v trénerskej práci dávali dôraz?
Keďže som povolaním učiteľ, tak áno. Medzi deťmi som presadzoval záujem o hru, rozvíjanie záujmu o šport, tímové cítenie, rozvoj taktiky. V mužských tímoch bola moja trénerská práca v určitých aspektoch pokojnejšia. Na ženské tímy som však bol takisto zvyknutý, veď som otcom troch dcér. Za všetky svoje trénerské skúsenosti som vďačný.
Vaše dcéry si taktiež vyskúšali športovú dráhu.
Áno, športovali, hrali basketbal, tenis, venovali sa plávaniu. V živote sa však vybrali iným smerom a som rád, že si plnia svoje sny. Radosť mi robí i sedem vnúčat, s ktorými si ešte aj teraz rád zahrám futbal v záhrade (úsmev).
Čomu sa teraz venujete?
Teším sa z požehnaného veku a z mojej rodiny. Možno práve šport a pohyb mi darovali takú dĺžku a kvalitu života, keďže pohyb bol zmyslom môjho života. A teraz si šport rád pozriem.
