Smrť vždy zasiahne. Či je blízko, či vzdialene, či ide o priateľa, či o neznámeho.
Obdobne vie zasiahnuť aj nepochopiteľná ľudská zloba. A stačí na to len pár obyčajných slov...
Každý publikovaný text nesie prirodzene riziko, že rozprúdi diskusiu. Podnetnú, hejtujúcu, prázdnu, obohacujúcu. Citlivé sú zvlášť komentáre pri tragédiách a smrti. Ale práve tam sa vie donaha ukázať, kam až dokáže siahať suterén ľudskej zloby.
Práve mám rozčítanú skvelú knihu, kde je na pozadí jednej rodiny vykreslené obdobie od nástupu Hitlera k moci cez jeho bezbrehé besnenie.
Prvé jeho charakteristiky sa nesú v pozitívnom duchu, v duchu človeka, ktorý chce dobro a vie skvelo rečniť.
Na začiatku boli slová. Obyčajné či neobyčajné. Slová, ktoré majú moc uzdraviť i zabiť. V tomto prípade boli semienkami neskorších plynových komôr a koncentračných táborov. Stačil na to jeden fanatik, ktorý svojimi absurdnými predstavami o čistej rase a dokonalej krajine sa stal vrahom miliónov ľudských životov.
Postavil to pritom na princípe delenia – my rasa čistá, vy rasa podradná. Jeden hore, druhý dole. Jeden s neľudským falošným „právom“ zabiť toho druhého, ktorý si žiť nezaslúži. Nik si smrť nezvolil sám, jeho kompasom ďalšej cesty bolo len to, že sa narodil ako Žid či so zdravotným postihnutím. Osud si neurčil sám, určili mu ho tí, ktorí si uzurpovali právo stať sa božstvom na zemi.
Na pozadí čítania knihy s ťažšie stráviteľným obsahom spracúvam smrť úžasného človeka. Tragickú. Človeka, ktorý hoci nemal rodinu, predsa každý deň prežil naplno, lebo tu bol pre iných. Tešiť druhých a dávať dobro mu boli prirodzené. Kto ho poznal, ten vie.
A vtom sa objaví v neznámom virtuálnom svete v komentároch k článku na inom portáli „ktosi“ pod neznámym nickom so svojím „pohľadom“ na celú tragédiu. Lebo on je presvedčený o tom, že „vidlak hrajuci v zabavovej kapele bol dopredu urceny na to ze zomrie ako hlupak“.
Do pomyselnej čerstvej rany zo smrti ďalšieho skvelého človeka v mojom okolí sa touto vetou nasype kilo soli. Bolí to, štípe a do očí vháňa slzy. Kde má hranicu ľudská zloba, hnev, odsudzovanie, absurdná povýšeneckosť, pocit dokonalosti, znalosti, nadradenosti, ktorý si trúfa nehanebne hodnotiť to, kto má ako zomrieť...
Som presvedčená, že jedno slovo dokáže prebudiť k životu, ale dokáže i vpáliť žeravú stopu, ktorá ostane naveky. Váhu slova si nie stále uvedomujeme. Sama sa ju učím denne vnímať a neraz na ňu pozabudnem. Ale naozaj sa niekto ešte v dnešnej, vraj „modernej“ dobe na základe toho, odkiaľ ten druhý prišiel, čím je, čím bol, čo dosiahol, odváži súdiť, akú smrť si zaslúži? Skutočne? To naozaj sa to psychopatické hitlerovské DNA nevykynožilo...?
Harmoniku už z kufra nevyberie. Náhle a bez rozlúčky odišiel muzikant Ľuboš Didik Čítajte Desím sa toho, že na zverstvá spred 70 rokov akosi prirýchlo zabúdame. Aj vtedy bol na začiatku pocit nadradenosti a dokonalosti. Aj vtedy bolo na začiatku slovo.
Záplavy či epidémie vlastnými silami nezastavíme ani neovplyvníme. Ale pýtam sa, či nám ich je vôbec na poučenie a precitnutie „treba“.
Na to, aby sme sa vyhubili, si stačíme aj sami. Pridusiť, ba zabiť dušu vieme aj obyčajným slovom.
