ČIRČ. Hudba bola jeho životom, ňou sa lúčil aj pri odchode. Ten sprevádzalo množstvo otázok, no tie už ostali bez odpovedí.
Slzy stekali po tvárach všetkých tých, ktorí prišli v utorok do Čirča pred uložením do hrobu vyprevadiť svojho rodáka, priateľa, kamaráta, brata i syna.
Muzikant Ľuboš Didik bol človekom, ktorého sa nedalo nemať rado. Dosvedčil to i obrovský počet tých, ktorí sa s ním prišli ostatný raz rozlúčiť.
Kde bola zábava, tam bol Ľuboš
Človek, ktorého charakterizovala dobrá nálada, sranda, ľudskosť a ochota pomôcť. Takto si budú Ľuboša všetci tí, ktorí ho poznali, pamätať.
„O život prišiel človek, ktorý vedel zabávať davy, ktorý viedol a usmerňoval malé talenty, človek, pre ktorého slovo nie nebolo odpoveďou na otázku, či príde len tak zahrať s harmonikou či doprevádzať ľudí na festivaloch,“ zaspomínal si na neho v príhovore jeho kamarát Janko Krompaščík mladší.
„Človek, akých veľa na tomto svete niet. Odišiel až príliš skoro, vo veku 38 rokov. Tisíce ľudí si kladú otázku – prečo sa to stalo, ako sa to stalo? Čo by bolo keby? Na všetky otázky je jediná odpoveď – stalo sa to, lebo sa to malo stať. Dnes už nemá zmysel vyčítať, nadávať, preklínať. Som si istý, že to by ani Ľuboš nechcel,“ pripomenul a zdôraznil, že „hoci je to veľká rana nielen pre jeho rodinu, ale aj pre cudzích ľudí, treba to prijať a časom sa s tým zmieriť.“
Pamiatka, ktorá už nezanikne
Po mladom muzikantovi ostalo prázdno. V rodine, v kapele, v partii, v obci. No skrz piesne jeho hlas pretrvá.
„Ľuboš odišiel. Už ho neuvidíme, ruky si nepodáme, ale jeho hlas tu bude pre ďalšie generácie. Za svoj, aj keď príliš krátky život, zanechal po sebe veľmi hlbokú stopu. Piesne v jeho podaní sa budú ešte veľmi dlho niesť z nosičov, rádií či televízie. Jeho nezabudnuteľný úsmev budeme mať ešte veľmi dlho pred očami,“ odznelo pri slovách plných bolesti, ktoré každému vháňali slzy do očí.
„Na tomto čirčanskom cintoríne už leží príliš veľa muzikantov, všetci, rovnako ako Ľuboš, prinášali radosť. Nech vám to tam hore spolu ladí,“ zapriali skrz rozlúčkové slová.
S harmonikou už tam hore
Ľuboš celý svoj život prežil v Čirči, pochádzal z milujúcej rodiny so štyrmi deťmi.
Angažoval sa nielen v kapele, ale aj v živote v obci. Na tamojších obených slávnostiach bol odmala neoddeliteľnou súčasťou, ako účastník, ale aj organizátor.
„Aj tento rok sme sa stretli, plánovali, ale už to budeme musieť zvládnuť bez teba. Ľuboš, ukladáme tvoje telo do čirčanskej zeme, ale veríme, že nás, ktorí tu ešte ostávame, budeš raz na druhom svete vítať so spevom a harmonikou,“ zaželal za všetkých prítomných Janko.
Po panychíde, pri ktorej sa za dušu zosnulého spolu s prítomnými modlili štyria kňazi, sa všetci spoločne odobrali na cintorín.
Láska? Muzika a zábava
S hlbokým dojatím sa lúčili aj jeho kolegovia z kapely Rolland, ktorú v roku 2000 spolu zakladal.
„Nestihli sme sa ti poďakovať. Mysleli sme si, že ešte máme čas, veľa času, že sme ešte mladí. Tento čas vďaky prišiel teraz,“ žialili.
Zvlášť ťažko znášal Ľubošov náhly odchod jeho priateľ i kolega Miroslav Gernát, s ktorým boli nerozlučná dvojka už od detstva.
Harmoniku už z kufra nevyberie. Náhle a bez rozlúčky odišiel muzikant Ľuboš Didik Čítajte „Naše prvé spoločné vyhrávanie na vŕbovej píšťalke, vystupovanie na Makovickej strune, keď sa naše hlasy rozniesli po Vackovej hore pri pesničke Ej korovy, korovy... To rozveselilo celé naše publikum, ktoré tak zbožňovalo a milovalo tvoj úsmev a humor. To svedčilo aj o doberaní sá, že Lucia je mojou prvou manželkou a ty, Ľubik, druhou. Odmala si bol šoumen a zabávač v pravom zmysle slova,“ spomínali za Miroslava v poslednom prejave.
Pevné a skutočné priateľstvo sa pretavilo do stabilnej a obľúbenej kapely Rolland, ktorú spolu založili a za dve desiatky rokov sa vo svojom muzikantskom fachu absolútne etablovali.
Prešli rôzne kúty Slovenska, vydali 13 albumov, známymi boli v rádiách aj televíziách. V roku 2018 sa k nim pridali speváčky – Dievčenské trio. Posledným albumom bol ten k 20. narodeninám kapely. To bola dôstojná a pomyselná rozlúčka z Ľubošovej strany, o ktorej v tom čase nikto nemal ani len najmenšieho tušenia.
„Po tragédii teraz prišlo lúčenie, ktoré si mal tak rád, keď sme na svadbe my všetci balili nástroje a ty si sa lúčil so svadobčanmi,“ spomínali na „rollanďáka“.
S hudbou žil, s hudbou odišiel
Na poslednú rozlúčku do Čirča prišli stovky a stovky ľudí nielen z rodnej obce, ale aj širokého okolia. Na miestny cintorín sa zlievali zo všetkých strán.
„Vidíš, Ľubiku, koľkí ľudia sa s tebou prišli rozlúčiť,“ zažialila mamka pri pohľade z kopca na zástupy ľudí smerujúcich k miestu posledného odpočinku.
A Ľuboš odchádzal tak, ako aj žil. Za spevu a hrania muziky.
Muzikanti sa bežne po akciách a svadbách neplánovane ráno schádzajú pri ranných kávach na benzínových pumpách.
Teraz sa im o stretnutie plánované „postaral“ Ľuboš už zhora.
Akordeóny, saxofóny, husle, bubny, tamburíny. Jeho verní kamaráti ho odprevádzali tak, ako sa na muzikanta patrí, so spevom a hudbou. Smutné „Na ňaňovym poľu“ sa nieslo celým čirčským údolím.
Zimomriavky aj slzy budil pohľad na jemu venovaný posledný symbolický koncert. Zahrali mu kamaráti z kapiel z celého východu – Medium, Juno, Generácia, Problem, Dynamix, Domino, kondolovať prišli aj kamaráti z Perfectu, Rebelu či Kollárovci i ďalší.
Neplačte vy za mnou...
A Ľuboš bol všetkým dobre známy i ako figliar. Teraz si však už kamarátov nedoberal. Hoci predpoveď počasia hlásila dážď a prehánky, počas pohrebu nespadla ani kvapka. Ľubik, ako pán muzikant, predsa vedel, že hudobné nástroje treba pred dažďom chrániť...
A ty si trúfaš hodnotiť smrť iného? Čítajte Po uložení do hrobu odznela bolestivá skladba „Mav jem kamarata“, ktorá vznikla pred rokmi pri tragickej smrti mladšieho muzikantského kolegu Janka Čerkalu.
Teraz ju, žiaľ, muzikanti oprášili opäť.
Znova tragédia, znova muzikant, znova mladý život. Aj profesionálom sa slová piesne z hrdla drali len veľmi, veľmi ťažko.
„... nepvačte vy za mnom...ja furt budu pri vas, choc budu v nebičku“, lúčil sa ústami svojich priateľov Ľuboš Didik poslednýkrát s čirčským chotárom.
Večná mu pamiatka!
