SPIŠSKÁ STARÁ VES. Žiadne životné rozhodnutie nie je jednoduché a pre každého človeka, najmä pre športovcov, to znamená dať do úzadia niečo, čo zbožňujú a čo je dlhodobo ich súčasťou.
O svojich lyžiarskych začiatkoch, o postupnom zbieraní lyžiarskych trofejí, ale aj o tom, prečo sa rozhodla kývnuť na spočiatku nenávidený šport, v ďalšej časti seriálu o prešovských volejbalistkách porozprávala univerzálka VK Prešov Viktória Novotná.
Ste rodáčkou zo Spišskej Starej Vsi a napriek tomu, že sa aktívne venujete volejbalu, nebol to šport s ktorým ste začínali.
Nie, nebol. Ja som bola odmalička vedená k športu. Zlom prišiel v deviatich rokoch, kedy ma rodičia prihlásili do lyžiarskeho klubu a odvtedy som začala lyžovať.
Róberta Kotuličová z VK Prešov: Na volejbal nikdy nepoviem nie Čítajte Aká bola vaša reakcia, keď ste sa po prvýkrát postavili na lyže?
Rodičia mi vraveli, že sami popravde nevedeli, do čoho idú. My sme ako rodina vždy chodili lyžovať. A vtedy sa ma opýtali, či idem do toho, a ja som povedala, že áno. A tak som začala lyžovať (smiech).
Vo vašom prípade to lyžovanie nabralo úplne iný smer.
To je pravda. V klube LK Ski Jezersko som začala pretekať na východoslovenskej lyžiarskej lige a neskôr som sa začala zúčastňovať aj slovenských pohárov.
Spomeniete si ešte, kedy ste absolvovali svoju prvú súťaž?
V roku 2008 na zimnej dovolenke s rodinou v Oraviciach sme sa v rámci zábavy všetci prihlásili na preteky, ktoré tam organizovali. Mne sa to veľmi zapáčilo a vtedy prišla myšlienka ísť v tom smere ďalej.
Dá sa povedať, že ste mali rozbehnutú celkom sľubnú kariéru, nechceli ste sa venovať lyžovaniu aj naďalej?
Tak, situácia ohľadom športu na Slovensku, a hlavne čo sa týka lyžovania, je dosť náročná. To už by sa vlastne celá rodina musela prispôsobovať mne a môj brat Gregor by tým pádom išiel bokom. A to som nechcela.
Určite je to veľmi pekné gesto, ale predsa len, nebolo ťažké vzdať sa toho, čomu ste sa venovali odmalička?
Bol to už naozaj extrém, a tak sme si ako rodina spolu sadli a spoločne sme sa zhodli na tom, že nemá zmysel ísť ďalej, keďže som nemala v pláne sa tým živiť.
Muselo byť zvláštne, keď ste po takom dlhom čase zrazu nemali režim, na aký si ste boli zvyknutá.
Aj bolo. Keď som prestala, tak mi chýbal poriadny režim, keďže od deviatich rokov som naň bola zvyknutá. A zrazu bolo voľno.
Katka Paulínyová: Novinárskej kariére sa do budúcna nebránim Čítajte Vy ste sa ale nevenovali iba pretekárskemu lyžovaniu.
Nie. V roku 2017 som si urobila inštruktorský kurz, po ktorom som hneď začala učiť lyžovanie na Bachledke v lyžiarskej škole.
Je teda zrejmé, že lyže nešli tak úplne bokom, keďže inštruktorku robíte stále.
Samozrejme, vždy, keď sa dá a mám nejaký voľný deň, tak som na svahu. Minulý rok som chodila aj na Drienicu medzi voľnom, keď bolo skúškové obdobie. Kombinovala som to s tréningami (úsmev).
Ako lyžiarska inštruktorka musíte mať určitú dávku trpezlivosti.
Áno, to musím (smiech). Keď si vás neobľúbia, tak je zle. Ale, našťastie, som zlú situáciu ešte nezažila. Mám len dobré skúsenosti a mňa to veľmi baví.
Neviem, čím to je, ale nejako si ma stále moji „zverenci“ obľúbia. Ešte aj tí najväčší grázli sa mi potom prišli poďakovať, že som ich naučila lyžovať (smiech).
Popritom, ako ste pretekali, ste začali aj s volejbalom. Vo vašom prípade to ale nebola láska na prvý pohľad.
No to vôbec nie (smiech). Ja som neznášala volejbal, ale môj kondičný tréner na lyžiach bol učiteľ telocviku na mojej strednej škole a povedal mi, že musím ísť na jeho volejbalový krúžok. Povedala som, že nejdem, lebo neznášam volejbal, ale presvedčil ma a mňa to chytilo.
Takže sa dá povedať, že z nenávideného športu sa stal pravidelný režim?
Presne tak. Viac-menej ma k tomu volejbalu nakopol kondičný tréner na lyžiach, ktorý bol zároveň aj telocvikár na mojej škole. Navrhol mi, aby som prišla vyskúšať juniorskú ligu v Kežmarku. A tak som do toho šla (úsmev).
