VÝCHOD. Mikuláš Komanický začínal s futbalom v rodnej Dlhej Lúke (okres Bardejov), ako žiak i dorastenec hral za Partizán Bardejov. Keď bol prijatý na štúdium na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove – získal na nej akademický titul PhDr., prestúpil do Tatrana Prešov.
V Tatrane, ktorý bol pre neho srdcovou záležitosťou, naštartoval svoju úspešnú hráčsku, trénerskú i funkcionársku kariéru.
Zranenie mu kariéru skomplikovalo
Na futbalových trávnikoch obdivovali fanúšikovia jeho hráčske umenie, oddanosť hre a poznali ho ako šikovného a rýchleho krídelného útočníka. V útoku si najlepšie rozumel s Jozefom Bubenkom.
V prvej československej lige ročníka 1972/73 bol pri jedinečnom úspechu Prešova – mužstvo pod taktovkou trénera Milana Moravca sa tešilo zo striebornej priečky. Keď mal 22 rokov, utrpel vážne zranenie. Vďaka pomoci lekárov, ale i svojej pevnej vôli, sa vtedy z trávnikov prvoligových štadiónov nevytratil.
Familiárne prezývaný Kopa po doliečení prešiel z postu útočníka na pozíciu pravého obrancu. Aj na tomto poste hral parádne, patril k najspoľahlivejším pilierom, oporám mužstva, rád do tejto činnosti pridával svoje povestné útočné výpady. V drese Československa odohral jeden zápas, v tíme Československa do 23 rokov päť stretnutí.
Po skončení hráčskej kariéry bolo významné jeho trénerské pôsobenie. Najprv trénoval v prešovskom Tatrane dorastencov. Neskôr v Tatrane trénoval aj mužov, viedol Jelšavu, Trebišov, Nitru, Bardejov, Ružomberok, Rimavskú Sobotu, Michalovce, Lipany.
O svoje najkrajšie zážitky z futbalových začiatkov, o štúdiu i začiatkoch trénerskej kariéry sa podelil v rámci rozhovoru.
Ako ste sa dostal k futbalu?
Ako dieťa som vyrastal na dedine a v našom dome bol obchod. A keďže po chlieb sa chodilo v popoludňajších hodinách a počet chlebov bol len obmedzený, tak deti po vyučovaní prišli pred náš dom – obchod a čakali na dovoz chleba. Naša záhrada sa v tom čase zmenila na minifutbalové ihrisko. Neskôr rodičia postavili nový dom, ktorý bol blízko pri futbalovom ihrisku, a tam sa to celé začalo (úsmev).
Nie je tajomstvom, že futbal ste hrávali aj na škole, odkiaľ ste sa dostali aj do tímu Partizána Bardejov.
Keď som chodil na základnú školu, hrala sa pionierska liga vo futbale základných škôl. Vďaka tejto súťaži som sa dostal do žiackeho družstva Partizána Bardejov. Áčko Bardejova hralo v tom čase v druhej československej futbalovej lige, a tak väčšiu motiváciu som ani nemohol mať (úsmev). Sen sa mi splnil a ako osemnásťročný som začal v tejto súťaži hrať. Bol to dobrý odrazový mostík.
Na čo z hráčskej kariéry si najradšej spomínate?
Najradšej spomínam na začiatky medzi dospelými. Bardejov bol po jesennej časti na poslednom mieste so siedmimi bodmi. V novinách písali, že Bardejov vypadne. V zime prišiel nový tréner, pán Gašparík, a ten začal mužstvo omladzovať a posilňovať.
Bol to jeden z dôvodov, že ste dostali šancu v tíme.
Presne tak som sa dostal do kádra. Spolu so mnou prišiel do mužstva aj Miťo Andrejko, s ktorým sme vytvorili výbornú dvojicu a svojimi gólmi pomohli mužstvu k zázračnej záchrane.
Zrejme ste chceli aj ďalej pokračovať vo dvojici. Prečo to nevyšlo?
Áno. S Andrejkom sme chceli ísť niekde spolu, ale „hra“ funkcionárov nás rozdelila – ja som odišiel do Tatrana, čo som nikdy neoľutoval, a Andrejko do VSS Košice.
Ako si spätne spomínate na pôsobenie v Prešove?
Po príchode do Prešova som si herne sadol s Bubenkom. Škoda, že po dvoch veľmi úspešných sezónach, keď sme v ročníku 1972/73 obsadili druhé miesto, prišlo v Tatrane k hráčskej obmene. Niektorí hráči odišli, ale to najvážnejšie bolo, že sme piati hráči základnej zostavy vypadli dlhodobo pre vážne zranenia.
