Niekde rodina sedela v obývačke, inde ďalšia lietala po dvore.
Kým v nedeľu vybuchovali v stovkách slovenských domácností emócie a ľuďom tiekli nervy pri telefonátoch za stotisíce eur, lebo vakcínu už majú za sebou, desiatky domov na hornom Šariši malo v rukách hadice a vedrá, lebo im príbytky zalievala voda.
Prešli tri dni. Pohľad v tomto kraji je žalostný. Kým o výhre pani Zuzany z Prešova sa ďalej vedú polemiky, k zaplaveným obciam v Bardejovskom okrese už toľko diskusií nie je. A ani na návštevu sa tam nikto nechystá. Zvláštne.
Veď keď v pondelok vedel minister financií bleskovo nabehnúť do Prešova a hasiť televízno-očkovaco-výherné fiasko, čo mu bránilo zájsť ešte pár kilometrov severnejšie? Už bol na východe, už nemusel „len“ kvôli záplavám brázdiť celou republikou, stačilo prejsť z okresu do okresu.
Voda opadla, ale slzy nevyschli. Za 61 rokov si také nepamätám, znie zo zaplavených obcí pri Bardejove Čítajte „Keby sme my tu dostali 400-tisíc eur, tak to pomôže nie jednému človeku, ale obciam v celej okolici,“ skonštatuje mladík v jednej zo zaplavených obcí, kým s fúrikom vyváža naplavené kamenie. Veru. Keby. To vznešené keby.
Kľúče od štátnej kasy však dostal financmajster, ktorý ešte svojho času tvrdil, že mu rodinné peniaze spravuje jeho manželka. Škoda, že aj harmonogram pracovných výjazdov a najmä plán deľby verejných financií mu nerobí ktosi iný a „nepopchne“ ho aj tam, kde by rozdávanie státisícov eur teraz padlo ako žobrákovi krajec chleba.
Niežeby boli ľudia od Bardejova odkázaní na fyzickú prítomnosť našich vladárov a nutne im chceli prestierať červené koberce, ale trefne to skonštatovala jedna pani v strednom veku.
„A teraz páni kde boli? Teraz sa im nechcelo gumáky obúvať a prísť sa pozrieť na toto nešťastie, čo nás postihlo? Či ešte sa neoplatí, lebo voľby ďaleko a všetky peniaze sme dali na výtery z nosa a teraz na lotériu?“
Mnoho otázok, žiadna odpoveď.
Faktom je, že v ringu škody po záplavách a očkovacia lotéria má teraz navrch nepochybne tá lotéria. Obce nech si dajú rady ako chcú. Veď tie, kde sa rátajú obyvatelia na desiatky či stovky, si „určite“ môžu dovoliť rozsiahle opravy. A ak by nie, nech si berú úvery, pôžičky. Ak im to ešte finančná kondícia dovolí.
Alebo možno sa ešte môžu dočkať refundácie zo strany štátu. Prejdú „len“ nejaké tie týždne, mesiace. Tam nebude finančná pomoc zbúchaná na počkanie ako v prípade skvostného nápadu v podobe lotérie. Nie je to tak lukratívne, tak širokospektrálne, tak marketingovo pútavé.
Zvláštne, že tieto emócie, spojené s ľudským nešťastím, si teraz onen obľúbený status nezaslúžia. A aj ten Prešov je od Bardejova akosi priďaleko.
Ale od Bardejova do Bratislavy jednu výstižnú vetu pani, ktorej voda vyplavila celú pivnicu i dvor, zavinšovala. V írečitej šarištine.
„Aby ich tam dážď nebeský zatopil, keď do Dubaja peniaze vyvážajú a nám, ľuďom obyčajným, do očí pľujú.“
Ťažko sa to počúva, keď človek hľadí na spúšť.
Zas sa ale vzápätí zamyslí, čo je horšie. Spúšť na dvore, v štátnej kase alebo tá v ľudskom charaktere.
