VÝCHOD. V rámci seriálu o prešovských volejbalistkách nám prezradila aj to, kedy ju volejbal doslova opantal, ako prebiehal jej prvý zápas, ale aj to, kde sa vidí o pár rokov.
Ste rodená Prešovčanka?
Áno, pochádzam z Prešova. Chodila som na základnú školu na Lesníckej a teraz študujem na Strednej odbornej škole pedagogickej v Prešove. Chcela by som pokračovať ďalej v pedagogike aj na vysokej škole, konkrétne by som rada vyštudovala učiteľstvo prvého stupňa.
Okrem štúdia vás však ale zamestnáva aj šport, ktorému sa venujete.
Volejbal hrávam od svojich 12 rokov, takže teraz je to už šiesty rok (úsmev).
Aká bola vaša cesta k volejbalu?
Dá sa povedať, že za to, že dnes hrám, vďačím kamarátke. Ona chodila na volejbal a spolu sme ho začali hrať vonku. Vtedy mi povedala, že chodí hrať za Prešov. Stiahla ma na prvý tréning a už to išlo (úsmev).

Prešli ste si aj viacerými športami, alebo bol volejbal takou, ako sa hovorí, jasnou voľbou?
Ja som sa veľmi dlho hľadala, keďže šport mám rada a je to také moje. Na začiatku som vyskúšala hádzanú aj basketbal v škole, no nič ma nechytilo tak ako volejbal.
Dá sa teda povedať, že slovo dalo slovo a rozbehla sa vaša kariéra v Prešove?
Presne tak (úsmev). Som hrdá na to, že som odchovankyňou Prešova, kde som si viac-menej prešla cez všetky kategórie od žiačok cez kadetky až po extraligu.
Máte v pamäti svoj vôbec prvý zápas na palubovke?
Hrali sme vtedy v Košiciach mali sme dvanásť rokov. Pamätám si, že som vtedy hrala volejbal v hale dva mesiace. Proti Košiciam sme vtedy vyhrali a bola to obrovská radosť a zároveň najkrajší zážitok.

Predsa len je ten extraligový volejbal niečo úplne iné ako hrávať za kadetky či žiačky. Spomeniete si ešte na pocity, keď ste začali v extralige?
Na to si pamätám, akoby to bolo nedávno (úsmev). Bola som vtedy doma, keď mi zavolal tréner a povedal mi, že chce, aby som začala s nimi trénovať. Bola som neskutočne šťastná a skákala som od radosti (smiech).