Len dve slávenia eucharistie má pápež František na Slovensku. Rímskokatolícku omšu na sviatok Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne (15. 9.) a gréckokatolícku liturgiu sv. Jána Zlatoústeho v Prešove na sviatok Povýšenia svätého kríža (14. 9.).
A práve táto bola krásnym príkladom toho, ako to, čo znelo z úst pápeža pri oltári, sa spontánne pretavovalo do skutkov v dave.
Pápež povzbudzoval, že treba "Byť tým, kto nielen vidí, ale aj svedčí."
Svedčí svojimi skutkami, že vnímané nie je "len" počuté, ale aj pochopené. A uskutočňované.
To, čo sa rozliehalo v hlase pápeža priestranstvom, sa v nenápadných, ale zaujímavých momentoch paralelne odrážalo v dave medzi ľuďmi.
Staršia pani prechádza okolo policajta. Pozrie sa na neho a siahne do tašky. Vytiahne pollitrovú fľašu vody a podáva mu ju. On, zahalený respirátorom, len záporne pokýva hlavou a pobúcha sa po vrecku na boku nohavíc. Odtiaľ vidno vrchnák inej fľaše. Teta ruku stiahne, ale on jej viditeľne očami ďakuje. „Keby si mu dala niečo iné, to by skôr zobral,“ okomentuje vtipne muž vedľa nej, pravdepodobne manžel.
Iný manžel nezabúda na svoju vyvolenú, aj keď ju nemá pri sebe. Mladý vojak stojí na konci liturgie po skončení slávnosti pod pódiom, kde je bohatá kvetinová výzdoba a ľudia si kvety s radosťou rozoberajú. Muž vije kyticu, na ruke sa mu vyníma obrúčka, v očiach láska. Aj keď pracuje, vie, kde a kto ho doma čaká.
Iná rodina je rozdelená tiež, hoci iným spôsobom. Časť je v sektore očkovaných, časť na priestranstve za Torysou, odkiaľ z diaľky sledujú dianie pre halou. Delí ich plot.
„Tu máš brožúrku, môžeš spievať, aj šatku si zober,“ podáva predmety mladé dievča zrelej žene. Tá sa usmeje, zakývajú si a každá ostane na svojej strane plotu.
Na mieste, kde nebola potrebná registrácia, je v značnej vzdialenosti od pódia a ľudia sledujú dianie len skrz LED obrazovky, stojí v kúte kňaz. Jedna osoba ho spozná.
„Otče, nestihla som registráciu, lebo som to nevedela a syn mi s tým pomohol neskôr, ale už neskoro bolo. Ale aj tak som veľmi rada, že som tu. Aj keď len ďaleko, ale cítim ten pokoj až sem. Dáte mi aspoň požehnanie?“ Kňaz sa usmeje. Ako jeden z davu, jeden medzi nimi, síce nemôže dať žene sväté prijímanie, ale môže jej dať krížik na čelo. Kto prosí, dostane.
Kým táto pani si prosí duchovnú posilu, o niekoľko metrov ďalej sa dvaja mladí chlapci v tričkách dobrovoľníkov delia. O spojený namastený chlieb, ktorý rozdelia a každý má jednu polovičku.
Na inom mieste v sektore staršia pani nevidí na titulky prekladu homílie. Prísediaci muž vníma. Vytiahne mobil, nájde správnu webovú stránku a pustí priamy prenos liturgie, aj so slovenským prekladom. Ženin úsmev pod respirátorom nevidno, ale oči jej žiaria. Veď už nie je ani najmenej ochudobnená o posolstvo.
„Svedok kríža nepoužíva podvodné spôsoby a svetskú moc: nechce vnucovať sám seba a svojich, ale obetovať svoj život za iných. Nehľadá vlastné výhody, aby sa potom ukázal ako zbožný.“ Znie z úst pápeža Františka.
On sám je známy tým, že ho nelákajú najplnšie centrá, ale rád vyhľadáva periférie, okrajové časti, ľudí, ktorých si možno nikto nevšimne. Ale jeho oči a srdce ich vnímajú.
A v jeho šľapajach šli aj mnohí z tých, ktorí do Prešova prišli. Srdcom pri Bohu, ale vnímaním pri zemi a pri tých, ktorí boli najbližšie a ktorí pohľad toho druhého v danom momente, hoc aj v maličkosti, ale potrebovali.
