PREŠOV. Byť dobrovoľníkom si vyžaduje odolnosť, obetavosť i zápal. Tieto a iné vlastnosti malo vyše 900 ľudí, ktorí sa zapojili do času príprav i samotného priebehu stretnutia so Svätým otcom Františkom v Prešove.
Motivácie boli rôzne, ale dojmy po skončení takmer totožné. Únava, no obrovská radosť.
Behal medzi novinármi
Dobrovoľníkom medzi šiestimi stovkami novinárov v press centre v športovej hale bol Viktor Verba.
„Bolo to náročné, ale pre mňa inšpiratívne. Byť aspoň trochu v zákulisí takejto udalosti ma fascinovalo, užil som si každú minútu. Keďže som bol v press tíme, spoznal som veľa zaujímavých ľudí, novinárov. Bola to skvelá skúsenosť,“ skonštatoval Viktor.
Vedel by si po tejto skúsenosti predstaviť byť sám človekom pôsobiacim v oblasti médií?
„Ktovie, aké sú Božie cesty, možno raz budem robiť aj túto oblasť,“ zamýšľa sa s úsmevom.
Ako vysvetľuje, k tejto oblasti, k žurnalistike, má už vybudovaný vzťah, komunikoval v minulosti už s viacerými novinármi.
K čomu pápež na pódiu povzbudzoval, to ľudia pod ním činili Čítajte „Baví ma tiež organizovanie akcií, hlavne takých, ktoré majú myšlienku, nesú posolstvo, ktoré sa následne dostane k verejnosti. Na druhej strane rád manažujem a baví ma to, takže som sa v tejto úlohe teraz vyžíval.“
V rámci svojej funkcie dobrovoľníka v press tíme pre neho bolo najnáročnejšie myslieť na detaily, riešiť problémy, byť neustále na telefóne.
„Moja primárna kompetencia bola zodpovednosť za transport novinárov z parkoviska, prevoz na osobitný check-in, riešenie problémov, manažovanie dobrovoľníkov. Snažili sme sa vyhovieť požiadavkám, ktoré vznikli u novinárov a riešili ich za pochodu.“
Chcel pomôcť svojej cirkvi
Jeho veľkým predpokladom pre toto zaradenie bola aj aktívna znalosť angličtiny.
„Aj preto som sa prihlásil do tohto tímu, chcel som využiť tieto svoje talenty. Viem, že ak by som sa neprihlásil ako dobrovoľník, potom by som to ľutoval, že som nepomohol pri tejto výnimočnej udalosti,“ priznáva.
Motiváciu pre neho bolo aj to, že spozná zaujímavých ľudí z celého sveta, ktorí „následne budú šíriť posolstvo o nás, gréckokatolíkoch, o Prešove.“
Sám o sebe hovorí, že je srdcom gréckokatolík.
„Pre mňa ako gréckokatolíka to bola výnimočná udalosť a chcel som pomôcť mojej cirkvi, na ktorú som hrdý. Celkovo najpríjemnejšia skúsenosť bola zapálenosť dobrovoľníkov, ktorá ma veľmi oslovila, ich otvorené srdcia, ochota pomôcť, zrieknuť sa toho svojho komfortu.“
Ľudí s rôznymi schopnosťami a rôznych kútov
Väčšina z vyše deväťsto dobrovoľníkov nespala a bola k dispozícii podľa slov Viktora viac ako 24 hodín.
„Oslovili ma príbehy mnohých ľudí, ktoré zdieľali dobrovoľníci pri online registrácii. Prihliadali sme, aby všetci, ktorých si vyberieme, aby ovládali jazyky. V tíme sme mali učiteľku angličtiny, dobrovoľníka, ktorí pomáhali na misii v Bolívii, profesionálnych tlmočníkov. Okrem angličtiny ovládali španielčinu, francúzštinu, holandčinu, ruštinu.“
Rozžiarení pútnici v Prešove: Bol to zázrak, pápež nám priniesol pokoj i nádej Čítajte Nosnou úlohou, ktorú dobrovoľníkom vštepovali, bola ochota a otvorenosť byť s radosťou k dispozícii.
„Aj nášmu média tímu sme zdôrazňovali, aby boli čo najviac nápomocní, ochotní pomôcť, vnímaví na potreby novinárov, pozitívni. Aj to môže vplývať na celkový dojem, ktorý následne reportujú do sveta. Verím, že sme svoju úlohu splnili a novinári boli spokojní. Mnohí nám ďakovali, vďační aj pri odchode,“ zhodnotil Viktor.
Sám bol nadšený z ľudí, ktorých sprevádzal.
„Oslovila ma tiež profesionalita novinárov v presse centre, ich nasadenie. Každý vedel, čo má robiť.“
Popri pomoci však neprehliadol aj samotnú podstatu toho, kvôli čomu tam všetci prišli.
„Čas prechodu pápeža pomedzi sektory som strávil na balkóne haly, mal som odtiaľ výhľad na celé zázemie areálu. Tento moment bol pre mňa najsilnejší, uvedomujúc, kto sa medzi nami objavil, neubránil som sa slzám,“ vyznal sa dobrovoľník v press centre medzi novinármi z celého sveta.
Spánok absentoval, ale služba bezproblémová
V službe ako hasiči boli počas celej návštevy Vasiľ Feckanič a Branislav Obal. Zastihli sme ich krátko po východe z areálu.
„Unavení, rozbití, bolo to úžasné, ale vyčerpávajúce a sme už aj radi, že je koniec a môžeme sa posúvať ďalej,“ skonštatoval Vasiľ.
Ten bol v predných radoch, pri V.I.P. sektore, Branislav opačne, na konci areálu. Na oboch stranách však bolo nasadenie stopercentné.
„Dvakrát vidieť pápeža na tom istom mieste, to je úspech. V roku 1995 som bol ešte ako dieťa, ako účastník. Teraz už vo funkcii pomáhať. Bolo to náročné, stáť 11 hodín na nohách, ale chvalabohu je to už za nami, dopadlo všetko v poriadku,“ skonštatoval Branislav.
Službu obaja hodnotili s pozitívnym výsledkom.
„Bol pokoj, ľudia v pohode, žiadne problémy, prebiehalo to v poriadku. Trošku bola absencia spánku. Alebo skôr trošku viac,“ zhodli sa hasiči.
Priznali, že to bol zážitok aj po duchovnej stránke. Ale na čo sa tešili najviac, to sa zhodli takmer jednohlasne. „Na čo sa tešíme, to je posteľ, slepačí vývar a spánok. No a sprcha,“ dodali so smiechom obetaví muži.
Poďakovanie za úspešnú operáciu
V sektore s dobrovoľníkmi slúžil počas návštevy pápeža v Prešove Peter Stajanča.
„Pridelili nám do sektora 960 ľudí. Našou úlohou bolo skontrolovať ich QR kódy a odovzdať im pásky na ruku. Následne koordinovať, ak by niekto potreboval na WC, bolo niekomu zle a podobné základné potreby,“ opísal svoju funkciu.
Nevyskytli sa im žiadne väčšie problémy, len kolegu zo sektora nešťastne seklo v krížoch, a tak ho museli odviezť na vozíku, rovno počas služby.
Čo bolo pre Petra počas celého času najťažšie?
„Stáť na nohách. 24 hodín a viac. Keby som si teraz ľahol, tak v momente spím. Ešte musím odšoférovať domov,“ vysvetlil s únavou, ale viditeľnou radosťou.
Zaujímalo nás, aká bola jeho motivácia pre rozhodnutie stať sa dobrovoľníkom. A tá bola skutočne mocná.
„Pred necelými tromi týždňami som bol operovaný na žlčník. A tak som priniesol obetu za to, že všetko dobre dopadlo,“ prezradil s úsmevom i slzami v očiach. Nesmiernu obetu zvládol a to ešte umocnilo jeho dojmy z toho, čo počas uplynulých hodín v prítomnosti pápeža a tisícok ľudí zažil.
Slúžil v tíme snov
Jedným z dobrovoľníkov, okolo ktorého prechádzalo obrovské množstvo ľudí, bol aj Ján Szentkerezsty. Ten stál pri bráne číslo dva ako vedúci 15-členného tímu. Išlo o prvý kontakt s ľuďmi pri skenovaní vstupeniek. A ako cituje jednu spoludobrovoľníčku, bol to vraj „dream team“. A Ján ho skutočne vidí ako „tím snov“.
„Tam som cítil obrovskú vieru a lásku tých, ktorí boli okolo mňa. Hoci bolo toho veľa, bolo to náročné najmä po fyzickej stránke, keď som sa pozrel na týchto ľudí, bolo to niečo nádherné. Nevidel som žiadne zachmúrené tváre, nič nevrlé a mrzké, ale pozeral som sa na tváre ľudí, ktorí tu boli naozaj pre druhých. Na tento dream team asi nikdy nezabudnem a každého si uchovávam vo svojom srdci,“ teší sa z ľudí, s ktorými slúžil.
Tiež obdivoval a chválil organizátorov, že takúto akciu, s takým množstvom dobrovoľníkov „zvládli bravúrne“.
Podobne pozitívne emócie vnímal aj na opačnej strane, medzi pútnikmi.
„Rovnako musím pochváliť aj pútnikov, ktorí boli veľmi disciplinovaní. My sme boli prvé stanovište, cez ktoré museli prejsť. Za nami ich čakala ešte osobná prehliadka vykonávaná príslušníkmi policajného zboru, ktorá bola o čosi dlhšia a stávalo sa, že sme ľudí museli na chvíľu zadržať, aby nevznikla tlačenica. Aj toto však chápali a patrí im môj obdiv, že ustáli to dlhé čakanie. Aj to je obeta, ktorú priniesli a ktorá zaiste nebude nepovšimnutá u Nebeského Otca. Najťažšou bola pre mňa fyzická stránka - únava, vyčerpanosť, 24 hodín bez spánku, ale všetko to pominulo a v duši ostal len príjemný pocit zo služby a pomoci druhým.“
Vďaka za prežitý rok
Janko pôvodne nad tým, aby šiel slúžiť ako dobrovoľník, ani neuvažoval. Vraj to prišlo nečakane a nebolo to plánované.
Zaregistroval výzvu o nedostatku dobrovoľníkov a v tom momente sa rozhodol.
„Nikdy predtým som nepôsobil ako dobrovoľník, ale táto skúsenosť je pre mňa obohatením na celý život. Automaticky prišli aj „protimyšlienky“ – čo všetko to bude obnášať, koľko nepohody, odriekania, nedostatku spánku, fyzického vyčerpania ma čaká. No vo svojom vnútri som si povedal, že mám byť za čo vďačný a práve cez túto obetu to môže byť z mojej strany istá forma poďakovania. Mám za sebou veľmi výnimočný rok. Rok, počas ktorého som veľmi intenzívne cítil Božiu pomoc a požehnanie. Cez situácie, ktoré sa v mojom živote udiali, ľudí, ktorých som za ten rok stretol. Viem, že tieto veci sa stali Božím riadením a sú pre mňa aj istou formou satisfakcie za veci, ktoré som vo svojom živote zmenil, odovzdal Bohu a nechal sa uzdraviť jeho milosťou,“ vyznal sa Ján.
Zvolili si dobro
Samotnú podstatu dobrovoľníctva si vraj uvedomil až na mieste.
„Veľmi som sa čudoval tomu, ako sme mali na tričkách a vestách napísané slovo dobrovoľník. Prečo je rozdelené? Prečo nemohlo byť spolu, opticky by to vyzeralo lepšie. Keď som tak na stanovišti pri pohľade na vestu jedného kamaráta dobrovoľníka nad tým rozmýšľal, vtedy mi doplo, prečo je tam DOBRO VOĽNÍK. Lebo my sme tí, ktorí si volili dobro. Dobro voliť. To by malo byť heslo pre každého z nás. A vlastne, z nás všetkých by sa mali stať takíto dobro voľníci Kristovej lásky,“ zamýšľa sa Janko.
Podobnou optikou vníma aj pápeža Františka.
„Pre mňa osobne bolo veľkou cťou, že aj ja som mohol byť ako dobrovoľník súčasťou, jedným kamienkom v moste medzi Svätým Otcom a ľuďmi, ktorí ho chceli vidieť. Pápež František je týmto staviteľom mostov. Mostom medzi Bohom a ľuďmi i medzi ľuďmi navzájom. Nerobí rozdiely.“
Ako Ján vníma samotnú osobnosť Františka?
„Pápež František je pre mňa osobou, pri ktorej slovné spojenie „alter Christus“ – druhý Kristus je absolútne výstižné. Pri osobe pápeža Františka mi často prídu na um Ježišove slová: „lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí“, „neprišiel som hľadať spravodlivých, ale hriešnikov“, „v nebi je väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimideviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú“. Toto je aj sprievodným javom pontifikátu Svätého otca – služba a citlivé vnímanie ľudí na periférii sveta, na okraji spoločnosti, ľudí, ktorými svet pohŕda, pri ktorých mnohí odvracajú zrak a tvária sa, že ich nevidia“.
So slzami, požehnanie preniklo celým bytím
To, že mohol byť Ján od pápeža Františka doslova na dosah, vnímal veľmi intenzívne.
„Pamätám si, ako moderátori oznámili, že pápež František je už tu medzi nami. Bol som unavený, ale v tú chvíľu, ako začal aj dav ľudí vítať pápeža, spievať zbor a keď som ho uvidel, všetka únava išla bokom. Veľmi silný moment bol, keď som ho uvidel pomerne zblízka, ako žehná pútnikom. Na chvíľu som mal pocit, ako by požehnal aj mne osobne. Po celom tele zimomriavky a zrazu som cítil, ako sa mi po tvári kotúľajú slzy. Ten moment, tá chvíľa bola pre mňa nesmierne silná. Možno to znie divne, ale to jeho požehnanie preniklo celým mojim bytím,“ vyznal sa Ján.
Predzvesť neba
Ako zdôrazňuje, už to nebolo tak neosobné, lebo to je len „nejaký“ pápež, ktorého smie zhliadnuť na televíznej obrazovke. V tom momente to bol podľa Jánových slov František, námestník Krista na zemi.
„On je tu, on mi udeľuje požehnanie, všetky moje omyly, všetko, čo som urobil zlé, všetko to, čo ma trápilo, všetka bolesť, ale aj radosť, vďaka, všetko to bolo dôvodom sĺz, ktoré mi vtedy stekali po lícach. A v tomto duchu som prežil aj samotnú liturgiu. Bola to asi najintenzívnejšie prežitá obeta sv. omše, teda v tomto prípade liturgie v mojom živote. Možno aj preto, že jej predchádzala 24-hodinová príprava vo forme dobrovoľníctva, som si ju naozaj vychutnal. Každé slovo, úkon, gesto, každý spev som si uvedomoval a prežíval v celej plnosti. A ak má byť pozemská liturgia predzvesťou tej nebeskej, večnej liturgie, tak táto so svätým Otcom ňou nepochybne bola,“ dodal Ján.
