PREŠOV. Načreli do diel ruskej klasiky i do skladov divadla medzi nábytok a na svete je nová divadelná hra.
Divadlo Alexandra Duchnoviča (DAD) uvádza hru ruskej klasiky 12 stoličiek.
Zapojili do nej svoje najzvučnejšie mená z ansámblu. Pomedzi ne dostala priestor aj nová herecká generácia.
Hra spred storočia
Autormi hry 12 stoličiek sú Iľja Iľf a Jevgenij Petrov. O dramatizáciu diela sa postarala dvorná dramaturgička Terézia Mindošová, režisérsku taktovku prevzal Anton Korenči.
„Vybrali sme si tento titul z dôvodu, lebo si myslím, že v súčasnej dobe je to materiál, ktorý môže priniesť pre našich divákov oddych. A taktiež režisér, s ktorým sme spolupracovali, má taký „uhlarovský“ pohľad, dalo by sa povedať nekonvenčný, takže aj toto môže priniesť zaujímavé spracovanie témy, ktorá je všeobecne známa,“ zhodnotil riaditeľ Divadla Alexandra Duchnoviča Marián Marko.
Anton Korenči sa v DAD-e režisérsky predstavil po druhýkrát, premiéru mal pri hre Známy neznámy. Teda aj herci „u Duchnoviča“ už pre neho neboli úplne neznámi.
„Od počiatku to bolo dizajnované na Žeňu Libezňuka a Vasiľa Rusiňáka. A potom prišiel nápad zapojiť do procesu aj mladšiu generáciu,“ prezradil režisér.
A čím by podľa neho mohla byť táto hra divácky zaujímavá?
„Je to dielo z roku 1928. Jednak si ho treba pozrieť kvôli skvelým hereckým výkonom, kvôli skvelému a mimoriadne vtipnému textu, a takisto tento text nie je lacno-vtipný, ale reflektuje situácie a myšlienky, ktoré nás sprevádzajú od 20. storočia, od boľševickej revolúcie až dodnes,“ vysvetlil režisér.
„Domnievam sa, že to spočívalo v tom, že napriek všetkým politickým ideologickým snahám o akési napravenie, premenu človeka pre lepšiu budúcnosť zostáva tá podstata, tie vlastnosti každého jednotlivca v každej dobe rovnaké. V tomto prípade ide o neukojiteľnú túžbu po majetku, bohatstve, istej forme koristníctva,“ skonštatoval Korenči.
Generačné prepojenie. A takmer všetci zrelí herci
Na javisku sa počas 12 stoličiek predstaví takmer kompletný herecký súbor vrátane všetkých hereckých osobností tunajšieho divadla ako sú Eugen Libezňuk, Vasiľ Rusiňák, Jozef Pantlikáš, Jozef Tkáč, Ľubomír Mindoš, Ľudmila Lukačíková či hosťujúca Svetlana Škovránová.
„Hra poskytuje veľké herecké príležitosti. Je to inscenácia postavená na hereckých výkonoch. A nakoľko je súbor mimoriadne herecky disponovaný, bola by škoda to nevyužiť,“ hovorí režisér.
Anton Korenči mal na účinkujúcich jednu podstatnú požiadavku.
„Predovšetkým to, aby sa zhostili tých úloh čo najpravdivejšie, najautentickejšie a aby to neboli iba lacné karikatúry, ale aby to boli ľudia z mäsa a kostí,“ zhodnotil režisér.
Popri zvučných menách zapojili aj mladú generáciu, ktorá ich herecké rady rozširuje. A vedenie sa tomu úprimne teší.
„Za takýchto podmienok, aké máme v kultúre, je skvelé, že máme mladých ľudí, ktorí vedia po rusínsky, majú talent a chcú sa učiť. Máme omladinu a som si istý, že to divadlo prežije,“ skonštatoval umelecký šéf divadla Ľubomír Mindoš.
Eugena Libezňuka tak alternuje mladý herec, ktorý v divadle začína tretiu sezónu, Vladimír Roháč.
Učil sa od Žeňu i Vaša
Vladimír Roháč to vníma ako hodenú rukavicu.
„Bral som to ako poctu spojenú s rešpektom a taktiež výzvu, čo to dá a ako to vyjde. Popasovali sme sa, snažili a hľadali situácie, postoje i veci vtipného rázu, ktoré by sme tam vedeli dať, aby inscenácia mala svoje tempo aj dôraz,“ opisuje Vlado.
Najťažší bol podľa jeho slov asi samotný začiatok popasovania sa s textom a dialógmi. Ako však zdôrazňuje, učí sa od starších kolegov. Keďže alternuje Libezňuka, teda Žeňu, tvoril v tomto smere „partiu“ s ním.
„Strávili sme istý čas spolu a bral som to ako takú oporu. Predsa len, na javisku je dlhšie ako ja a má odchodené po tom pódiu aj hry, aj kilometre. A tak som to bral jednoznačne ako pomoc a som rád, že on to zobral takisto a ponúkol mi veci, ktoré sme mohli prekonzultovať. Bol to výborne strávený čas nad postavou.“
Inšpiráciu pri plastickosti uchopenia roly hľadali spoločne pri študovaní románu.
„A keď sme prišli k tomu základu, tak potom som inšpiráciu hľadal sám v sebe a snažil som sa to pretaviť na javisko,“ povedal na margo svojej postavy Vladimír.
A ako by charakterizoval svoju postavu Ostapa Bendera?
„Je to výzva v istých hereckých polohách, keďže postava Bendera je osobnosť, ktorá chce s každým vybabrať, ale na každého postupuje svojím špecifickým spôsobom. Ku každému pristupuje inakšie, ale vždy tak, aby to bolo v jeho prospech.“
Za „sparring partnera“ má Vasiľa Rusiňáka (Ipolit Vorobjaninov).
„Aj v románe je generačne starší, a predsa bez rešpektu ho dáva do pozície, ktoré boli mne ako osobe – Vladovi Roháčovi – nepríjemné, no pri postave som to musel nájsť a pretaviť.“
Aj Žeňa, tak aj Vašo sú Vladovi veľkým vzorom.
„Energicky sa mám ešte od neho čo učiť, v takom veku a s takou vitalitou,“ skonštatoval mladý herec s úsmevom smerom k Rusiňákovi.
„Mám česť, že pracujem s takými osobnosťami a menami a prijímam to so skromnosťou a pokorou,“ priznáva Vladimír. A ako vzápätí dodáva, ešte sa toho má veľa naučiť, no chuť a odhodlanie mu nechýbajú.
Komédia, ktorá je zrkadlom i dnešnej doby
Divadlo Alexandra Duchnoviča vníma režisér Korenči ako divadlo s dvoma líniami – festivalové predstavenia pre užšie publikum a divácke predstavenia, určené aj na výjazdy, aj a pre divadlo.
V tomto prípade vznikla podľa režiséra možnosť, že ide o typ textu, „kde by sa, podľa môjho názoru, mohli spojiť obe tieto línie. Nádejam sa, žeby to mohol byť aj mimoriadne divácky úspešný titul,“ predpokladá režisér.
Dramatizácia hry pretavila dielo do svižnej podoby v rýchlom tempe, trvá približne 80 minút. A čo je v nej najzložitejšie?
„Počítať, ktorú stoličku práve otvárajú,“ zažartoval režisér.
Hra nesie stoličky nielen v názve, ale i na scéne. Má ich tam byť počas celého predstavenia okolo tridsať kusov, keďže scéna je postavená práve na nich. Skúškové obdobie sa tak nieslo aj v duchu samotnej hry, ktorá sa žánrovo radí medzi komédie.
„V divadle je každý deň o zábavu postarané, a preto si myslím, že aj ten proces je taký autentický a tvorivý,“ konštatoval režisér. A samotný výsledok stojí za to. Hru režisér hodnotí jednou vetou, ale o to výstižnejšou.
„Je to komédia nie lacná, ale s myšlienkou, ktorá veľa hovorí aj o nás súčasných ľuďoch, súčasnej situácii.“
Hru uvedú v prvej premiére v sobotu 23. októbra o 19.00 hod. a v druhej vo štvrtok 28. októbra v rovnakom čase na veľkej scéne Divadla Alexandra Duchnoviča.
