VEĽKÝ ŠARIŠ, ĽUTINA. Akčná mama troch detí, ktorá je povolaním novinárka a teraz svoju lásku k písaniu pretavila do knihy.
Veronika Lazoríková z Veľkého Šariša stvorila knihu modlitieb v šarišskom nárečí. A tak ostala verná odkazu etnografa Jána Lazoríka, ktorý vždy zdôrazňoval čaro a hodnotu nárečí.
Veronika sa totiž vydala priamo do jeho rodiny a aj so spoluprácou jeho syna Andreja sa podarilo zhmotniť jej sen.
Semienka zasiate už v detstve
S myšlienkou zostaviť knihu modlitieb sa Veronika pohrávala už dva roky. Idea tak mala čas dozrieť, kým došlo k jej samotnej realizácii. Dôvod je prostý.
„Nápad som mala, ale kameňom úrazu boli financie, tie nepustili. Keďže myšlienka tu bola, už vtedy som začala niečo písať, ale vedela som, že nemám peniaze na to, aby som to mohla vydať. Naozaj tvoriť som začala až vtedy, keď mi prešiel projekt a mala som schválené financie z PSK,“ priznáva Veronika.
Proces samotnej realizácie trval od mája do septembra. Ale počiatky boli oveľa skôr. Už v detstve.
„Spolu sme sa ako rodina nemodlili, to len na sviatky. Ale vždy som videla modliť sa mamku – kľakla si pred okno a tak sa modlila. To mám stále v očiach. Učila to aj nás. Viedli nás k modlitbe, aj s babkou sme sa modlili napríklad Anjeličku, môj strážničku. Z domu som si do svojej rodiny zobrala tiež to, že pri požehnaní jedla pri stole si povieme: „Pokoj a bratská láska nech je medzi nami“ a chytíme sa za ruky.“
Modlitby tak, ako sa modlí ona
Novovydaná kniha modlitbičiek Tebe, Ježišku muj je zbierkou modlitieb v nárečí.
„Sú to modlitby tak, ako som sa ich modlila ja. Štýlom, že zhodnotíš ten deň a uvažuješ, čo a ako malo či by mohlo byť, čo by som chcela. Také prosby, aby nám Pán Ježiš, Panna Mária pomáhali byť lepšími ľuďmi. A je to dobré začať od detí,“ zdôrazňuje trojnásobná mama.
„Nie sú to veršované modlitbičky, sú to skôr také zamyslenia, do štýlu, ako sa modlím ja a snažím sa tak viesť aj moje deti. Jasne, aj Otčenáš, Zdravas Mária, Anjeličku, môj strážničku. No toto sú rozjímania, aby sa učili uvažovať, zhodnotiť,“ vysvetľuje autorka.
So svojimi deťmi sa zatiaľ takto nemodlí, keďže sú ešte dosť malé.
„Ale Dorotka, tá má šesť, už napríklad vie zhodnotiť deň a povedať, za čo Ježiškovi za ten deň ďakuje a za čo mu hovorí prepáč. A dievčatá len opakujú po nej, ale snažíme sa,“ konštatuje Veronika.
Ona sama je naučená takejto forme modlitby.
„Viem to povedať Bohu, ale pretaviť tak naozaj do medziľudských vzťahov, tak tam už nie som taká dokonalá ako v modlitbách,“ priznáva s pokorou.
„Bohu to viem povedať, ale reálne ísť za človekom, tak to neviem, to je proces žitia a potrebujem sa asi to naučiť.“
To, kde je a kým je, vníma veľmi citlivo aj vo svetle výchovy, ktorej sa jej dostalo.
„V živote som narobila množstvo chýb, spáchala veľa hriechov a často chcela zísť z Božej cesty. A aj keď stále občas zablúdim, to, že do mňa moji rodičia od malička vštepovali vieru a išli mi príkladom, tak aj keď som od Boha odišla, vždy som sa k nemu po čase vrátila späť. A za tento dar viery ďakujem mojim rodičom, a aj preto si myslím, že by si deti už odmala mali takto nejako skrze tieto modlitbičky spytovať svedomie a zamýšľať sa nad prežitým dňom.“
Materinská slovenčina, vydala sa do rodiny Lazoríkovcov
Veronika je rodáčka z Ľutiny v Sabinovskom okrese. Tam sa hovorí po šarišsky.
„S nami ale hovorili rodičia po slovensky,“ prezrádza.
Vraj tú šarištinu mala „v uchu“, ale prirodzeným materinským jazykom je pre ňu slovenčina, keďže v nárečí doma nehovorili.
Dnes je však hrdou nositeľkou známeho mena Jána Lazoríka.
„Jána Lazoríka, známeho etnografa, som stretla ešte za jeho života ako redaktorka. Keď odišiel, tak som si vravela, že by to chcelo nejaký progres a asi malo význam sa vydať do tejto rodiny. Preto som sa rozhodla, že skúsim zachovávať toto dedičstvo. A zvlášť, keď som z rodiny, kde šarištinu až tak nepoužívame,“ hovorí o svojich pohnútkach.
Spojiť nárečie a modlitbu
Veľkou inšpiráciou boli pri tvorbe knihy pre Veroniku jej deti a situácie, ktoré sa odohrali v ich živote.
„Vzala som ich napríklad na bicykel a veľmi ma rozčúlili. Tými myšlienkami zablúdiš k Bohu a prosíš o trpezlivosť, lebo potrebuješ aj variť, upratať. A je tam napríklad taká modlitbička, kde dieťa prosí Ježiša, aby tá matka bola s ním nie naoko, ale naozaj. Aby mu venovala svoj čas. Keď som bola vo vypätí a chcela som sa dostať do pokojového stavu, tak som sa o to snažila tým, že som vyrábala knižku. Snažila som sa veci zo života pretaviť do myšlienok, modlitieb. Všetko na základe toho, ako doma žijeme. Teda, ako by som chcela, aby sme žili. Lebo máme matériu, ale to dieťa potrebuje, aby sa mu mama hlavne viac venovala, aby s ním bola naozaj.“
V tomto duchu bolo spomínané nárečie skvelou pridanou hodnotou a významným prvkom.
„Aj to bolo pre mňa dôležité, aby sa zachovala tá šariština, ten náš jazyk,“ zdôrazňuje Veronika.
Písala v šarištine, keďže „ju v podvedomí mám, len som ju nepoužívala“. O úpravy textu sa postaral Andrej Lazorík, syn etnografa Jána Lazoríka.
„On to urobil veľmi pekne, zamýšľal sa, upravoval, bola som veľmi rada a som mu vďačná za jeho pomoc.“
S príznačným lokálpatriotizmom
Veronika je autorkou textov. O ilustrácie sa postarala Tamara Korečková.
„Je to veľmi talentované dievča, moja birmovná dcéra. Nevedela som, ako sa k tomu postaví, ale keď som jej povedala, aký štýl by to mal byť a keď urobila prvú kresbu, vedela som, že je to to pravé.“
Nechala ilustrátorke voľnú ruku a neoľutovala to. „Postavila sa k tomu veľmi dobre.“
A keďže sa pri knihe spojili dve Veľkošarišanky, nesie aj ich výraznú pečať. „Na obálku sme dali napríklad naše veľkošarišské rybníky. Máme tiež hrad, ktorý nás inšpiroval. Sme z veľkého Šariša, srdcom Šarišanky, tak sme obe chceli, aby to bolo také naše,“ vyznáva sa Veronika.
Ústrednou postavou knihy je dievčatko, s ktorým sa môže pri čítaní stotožniť nielen malý, ale aj veľký čitateľ.
Mimochodom, každému dobre známou klasikou sú Rúfusove Modlitbičky. Stretla sa už s knihou modlitieb aj v nárečí?
„Ján Lazorík písal v šarištine napríklad rozprávky, ale modlitby, s tým som sa nestretla. Neviem, možno je to aj moja nevedomosť, ale neviem o tom.“
Kreatívna duša milujúca činnosť
Veronika je všestranne zameraná, okrem iného má napríklad krásny hlas. Neuvažovala o hudobnej podobe knihy?
„Tieto by sa nám asi zhudobniť nepodarilo, takže asi nie,“ zamýšľa sa s úsmevom.
Je však otvorená rôznym možnostiam rozvíjania talentu.
„Rada vymýšľam a tvorím. Asi by sa mi niečo stalo, keby som netvorila.“
Aj pri modlitbičkách jej ešte ostal nejaký materiál. Či by tak mohli mať svoje pokračovanie, o tom teraz ešte neuvažuje.
Ale priznáva, že inšpirácií je vždy veľa a rovnako aj motivácie. Jej snom je, aby bola nielen darčekom, ale aj spomienkou napríklad pre tých, ktorí museli opustiť domov.
„Aj pre rodiny, ktoré žijú v zahraničí, východniarov, ktorí sa odsťahovali, ale toto bude pre nich stále to také naše, to krásne. Modlitba i nárečie, domov v jednom,“ dodáva Veronika.
