Spomínam si, keď nás ako deti na základnej škole očkovali. Skrátka, prišla lekárka a rad radom nás pichala.
Doma som ani poriadne nevedela povedať, čo za očkovanie to bolo, ale nikto to neriešil. Lebo keď sa má očkovať, tak sa očkuje.
A predsa lekár to vie najlepšie a škola taktiež, keďže pomohla i skrz priestor. Žiadne „keci“, žiadne pochybnosti. Dôvera v zdravotníctvo. Vo fundovaných odborníkov.
Treba tiež podotknúť, že moje detstvo bolo v časoch, keď sme počítač videli maximálne tak v televízii pri Meg Ryan a jej Láske cez internet. Dnes sme si lásku k internetu zbožštili až chorobne. Čo je na internete, to sa počíta.
Ale lepšia dostupnosť k informáciám sa však v niektorých kontextoch javí absolútne kontraproduktívne. Napríklad pri otázke očkovania.

Každý máme svoje vnímanie, svedomie, svoje schopnosti rozlišovať, hľadať, bádať. Nie každý využíva analytické či kritické myslenie. V tom prípade sa ale obrátim na skúsenejších. Ak mi niečo nie je jasné, obrátim sa na svojho profesijne staršieho kolegu z médií, lebo viem, že mi vie fundovane odpoveď.
Nebudem sa predsa radiť s kamarátom, ktorý je elektroinštalatérom alebo kuriérom. To je celkom logické, nie?
Preto neustále žasnem, ako si niekto necháva „radiť“ dajakými „odborníkmi“, ktorí si budujú svoju absurdnú pseudoslávu na sociálnych sieťach.
Keď sa nechala Cibulková zaočkovať, skoro ju na základe vox populi deložovali z krajiny.
A triezvo povedané – veď sa len chcela chrániť. Ale závideli sme jej, že tak skoro.