PREŠOV. Pôvodne chceli oslavovať vo „veľkom štýle“. Avšak aktuálna situácia im to nedovolila. Napriek tomu túžili všetkým ukázať, že vo svojej činnosti nepoľavujú a v tvorbe naďalej pokračujú. A to viac ako úspešne.
Mladícke hlasy sa vyformovali, z mladých vojakov sa stali zrelí muži. Jedinečné zoskupenie folkloristov, ktoré tvoria bývalí armádni dôstojníci vojaci a príslušníci ozbrojených síl, oslavuje už 25 rokov fungovania na scéne.
Suche Karki z Prešova tak svoje hrdlá pravidelne zaťažujú speváckymi výkonmi, skrz ktoré ich poznajú aj ďaleko za hranicami Šariša.
Pompéznejšie podujatie zrušil covid
Pôvodne veľkolepý koncert pre širokú verejnosť v Scale, s programom rôznych hudobných žánrov, nahradilo počtom skromnejšie, ale na zážitok určite nie chudobnejšie kultúrne podujatie. (Stalo sa tak v období, kým bol Prešov na covidovom semafore v oranžovej farbe, pozn. red.)
Ako odznelo v príhovoroch, „človek mieni a covid a pandemická komisia mení“.
V priestoroch Posádkového klubu OS SR na Sídlisku 3 sa zišli členovia Suchich Karkoch spolu so svojimi rodinnými príslušníkmi, bývalými aj súčasnými predstaviteľmi materského armádneho rezortu, folklórnymi priateľmi aj zástupcami z ich pracovného prostredia.
Predsa len, ani po vyzlečení z uniformy vojaci neprestávajú byť vojakmi. To je jednoducho v srdci. Rovnako ako aj láska k folklóru a ľudovej piesni.
A tieto dva aspekty sa spojili v prípade Suchich Karkoch. A to tak úspešne, že to spolu ťahajú už vyše štvrťstoročia.
Pomyselný vlak vypravili v roku 1995
„Hovorí sa, že všetky cesty vedú do Ríma. V roku 1995 asi nastala chyba v systéme, lebo inak by cesty osudu nepriviedli armádnych dôstojníkov do neďalekých Sokolovských kasární, ktoré sa stali pomyselným depom a hlavnou stanicou, z ktorej bol vypravený vlak nazvaný Suche Karki. Keď sa rozbiehal, nikto netušil, koľko výhybiek, tunelov, prekážok ich na ceste čaká. Posádka sa menila, cestou vystúpili traja priatelia. Všetci si však rozumeli pri práci aj v súkromí. A spev spája,“ odznelo v úvodnom príhovore Dušana Kochana pred plnou sálou, kde sa za dodržiavania protipandemických opatrení zišli tí najbližší.
Najlepšie z najlepšieho, aj s priateľmi
Suche Karki majú podľa Dušana Kochana, organizačného vedúceho a manažéra kolektívu, aktuálne 11 členov. Ešte pred dvoma rokmi boli dvanásti, ale medzičasom ich navždy opustil Ján Olejár.
„Keď sa to tak vezme, na pódiu sme síce jedenásti, ale "nabaľujeme" na seba aj iných, je nás dosť. Neuzatvárame sa,“ zdôrazňuje Kochan, mysliac aj na ich verných fanúšikov a priaznivcov. Ale aj tieto rady postupne rednú.
Opustili ich už aj dvaja z kolektívu priaznivcov – uznávaný generál Marián Horský, ktorý im robil „krstného otca“ pri treťom albume, a nepísaný predseda fanklubu František Sedlacký. Spomienka na nich sa niesla celým koncertom.
Vo svojom vyše hodinovom programe sa vojaci-folkloristi predstavili programom zostaveným z toho naj, čo vo svojom repertoári uchovávajú. Výber to nebol najjednoduchší, predsa len, za vyše dvoch dekád fungovania si ho značne obohatili a rozšírili.
Objavili sa však i úplne neznáme piesne. Textovo aj hudobne sa pod ne podpísal umelecký vedúci Suchich Karkoch Pavol Papáč. Ako hostia nechýbali verní kamaráti, folkloristi z Ľudovej hudby Bukovinka z Braväcova (okres Brezno).
Zachytili ten „zlatý vek“
To, ako sa z vojakov vykreoval folklórny kolektív, pripisuje Dušan Kochan aj obdobiu, kedy vznikali.
„Mali sme šťastie, že to bol akoby zlatý vek vojenského folklóru, keď boli podmienky neporovnateľne lepšie ako sú teraz. Možno i preto, že fungovala základná vojenská služba, rovnako bola živá aj tá kultúra – prehliadky, umelecké, tvorivé, veľké vojenské festivaly, zväčša v Martine, rôzne 2-3-dňové akcie. To všetko sme my ešte stihli zažiť a bola to skutočne tvorivá činnosť popri zamestnaní,“ spomína si Kochan.
Ako s úsmevom prezrádza, motivácie vzniku ich folklórnej partie boli rôzne, ale vraj „nešlo o žiaden prvoplánový zámer. Vznikli sme spontánne, ako inak - v krčme, kde sme si zvykli po práci, či futbale pri pive zaspievať. Zafungovalo to a nejako tak sme sa do toho pustili“.
Pri počúvaní ich prejavu sa však natíska otázka, či je vari podmienkou prijatia do radov armády aj skvelý hlas, keďže každý jeden z členov má výborný hlasový potenciál.
„Faktom je, že čo skladba, to iný hlas, každý z nás má inú farbu. Dvaja či traja spievajú i vážnejšie, v rôznych cirkevných zboroch a spevokoloch. Ako sa vraví, vzišli sme z ľudu. Hoci spievame spontánne a od srdca, dbáme, aby to malo úroveň a kvalitu. V tomto nám účinne pomáha náš umelecký vedúci,“ vysvetľuje Dušan Kochan.
Pod vedením odborníka v oblasti hudby
Ukážkovým príkladom toho, kto sa stará o odborné vedenie a svojím vzdelaním cibrí kvality kolektívu, je ich umelecký vedúci Pavol Papáč. Skúsenosti má viac ako bohaté.
„Dvadsať rokov som robil na Vojenskej strednej leteckej škole v Prešove metodika pre kultúrno-výchovnú činnosť, záujmovú činnosť, technickú tvorivosť, estetickú výchovu pre žiakov. Nikto nemal vtedy také možnosti ako vojenskí žiaci,“ vyzdvihuje Papáč.
S úsmevom spomína na časy, keď napríklad lístok do divadla, ktorý vojaci dostali, neraz predali za pivo. Papáč bol tiež aj pri tom, keď v roku 1996 armáda od podniku Vukov kupovala posádkový klub i s ubytovňou. On sám bol v klube pracovne činný do svojich 65 rokov.
Dnes má 74, ale energie a vitality na rozdávanie. Delí sa o ne aj so Suchimi Karkami.
Piesne z výskumov, ale aj vlastná tvorba
V rámci repertoáru sa Suche Karki zameriavajú primárne na Horný Šariš.
„Tu je škála široká, dá sa vybrať, ale už je všetko opotrebované. Zo začiatku sme hľadali materiál od ľudí, zo starých kaziet,“ spomína Pavol Papáč na počiatky ich fungovania.
Neskôr s muzikantmi z Bukovinky natočili kazetu (1999), časom pribudli ďalšie dve CD v spolupráci s ľudovou hudbou Šarišanu (2005) a Ľudovou hudbou Stana Baláža (2015).
Počas koncertu však zazneli i neznáme piesne. Aj ich pôvod umelecký vedúci objasnil.
„Hrali a spievali sme štyri veci, ktoré som zložil ja. Som autorom textov aj hudby. Nechcel som však byť zlodej, tak som si hudbu overoval u Bernarda Hersteka či Stanislava Baláža. Pýtal som sa ich, od koho je tento motív? A nikto nič. Lebo text je preukázateľne môj, ale bál som sa, či som niečo náhodou neukradol. V hudbe je to tak, že môžete prevziať šesť taktov, ale viac nie. No každý povedal – neboj sa nič, ty vedieš melódiu, ale potom odbočíš. Toto dnes bola naša svetová premiéra týchto piesní, vyskúšali sme si to priamo na divákoch,“ zdôraznil Papáč.
Svoje piesne si dal „patentovať“ u naslovovzatých.
„Harmonizáciu mi robil Berci Herstek a on len tak hocičo nepodpíše,“ prezradil vďačný umelecký vedúci na margo skutočného pojmu na poli prešovskej kultúry.
Každá pieseň je ohybná
Pavol Papáč je nielen umeleckým vedúcim Suchich Karkoch, ale taktiež aj vedúcim Prešovského dixielandu, kde hrá na basgitare. Pri Karkoch sa už za 25 rokov absolútne zohrali.
„Keď Karki vznikali, poskytol som im metodické vedenie a cenné rady. Neskôr som s nimi začal aj spievať a funguje nám to dodnes. Vedia, že treba cvičiť, vedia, čo chcem. Nechcem, aby revali, chcem, aby spievali a dodržiavali hlasovú disciplínu,“ zdôrazňuje vedúci, ktorý je počas vystúpení v očnom kontakte najmä s harmonikárom. A pre ostatných je prirodzenou autoritou.
„Stávajú sa veci, že chlapi s dobrým úmyslom mudrujú a vymýšľajú. Finálnu harmonizáciu však robím a vokály zadávam ja. Keď kopírujeme piesne, veci sú dané. Napríklad Ej, dumala moja mac, to je pieseň známa a daná. Ale každá pesnička je strašne tvárna a závisí od toho, ako ju kto podá,“ vysvetľuje Papáč.
Napríklad pri autorskej piesni Čom ši nebul ti beťaru pri križu sólistovi Pavlovi Barillovi nechal pri jej interpretácii priestor a voľnú ruku s podmienkou, že zostane v intenciách danej melódie.
„Pesnička je ohybná. Vy ju podáte inak, ďalší inak, ale vždy je to tá istá melódia, je to linka písaná,“ zdôrazňuje Papáč.
On sám má za sebou ľudovú školu umenia, v sedemnástich mu učaroval big-beat. Ako sprievod tiež hrával s legendárnymi Prešovčatami.
„Muzika ma drží celý život, mám ju v krvi. Na base, notách z Dixielandu som skoro každý deň, ale to je dobré, lebo mozog pracuje. Najradšej som, keď dostanem nové noty a vidím, čo tam je a už vopred sa na to teším,“ vyznáva.
Vystúpenia? Tých boli kvantá
Pri tom, ako profesionálne Suche Karki vystupujú, je nepochybné, že i v tomto prípade platí, že prax robí majstra.
„Rok sa teraz nič nedialo a chceli sme aspoň takto prevetrať kroje, pripomenúť sa aj sami sebe, aj ostatným. A bolo i na ľuďoch vidieť, že sa s nami tešia,“ uviedol na margo programu Dušan Kochan.
Keď sa v máji čiastočne uvoľnili opatrenia, hľadali motív a cieľ nakopnúť sa, aby to nebolo len o samoúčelných nácvikoch a stretávaní sa. A to sa vyplatilo. Cieľom sa stal jubilejný koncert.
„Keď má človek cieľ, tak je to motivujúce. A tak čas, ktorý sme zažili od júna, keď sa uvoľnili opatrenia, sme zmysluplne využili a potom takmer každý týždeň sme sa tomu venovali. Nuž, a tu je výsledok,“ vysvetľuje Kochan.
Zistiť, koľko vystúpení za štvrťstoročie svojho fungovania stihli, by bolo na dlhšie pátranie.
„Nedá sa to spočítať. Obzvlášť prvé roky akcia striedala akciu. Teraz sme rozvážnejší, preberáme, vyberáme si, už neskočíme na čokoľvek,“ priznáva Kochan. Pamätá si však aj na skutočne „akčné časy“.
„Chodili sme do práce, služieb, na cvičenia, služobné cesty. Materský prieskumný prápor premiestnili do Bardejova, viacerí dochádzali do Trenčína či Bratislavy na týždňovky. A keď sa z nich vracali, nešli hneď k rodinám za ženami, ale najprv na nácvik. A cez víkendy na akcie a festivaly. To bolo dosť drsné, a aj preto našim babám patrí vďaka za to, že nám tie bláznovstvá tolerovali i tolerujú,“ priznal s úsmevom organizačný vedúci.
Neznáme pre nich nie sú ani tzv. prepadovky, nečakané a prekvapujúce vystúpenia v rámci rôznych osláv.
„Tie boli a sú u nás aj našich priaznivcov populárne. Prebieha to tak, že náš známy, príbuzný, priateľ alebo priateľ priateľa nám dá tip a požiada – chlapi, buďte tak láskaví, príďte prepadnúť našu oslavu. A tak ideme, zaspievame blok vhodných piesní, vyšperkovaný kultovou Žyvite ľudije, prekvapíme, potešíme, rozveselíme, rozbehneme zábavu, dáme si rundu na suché hrdlá a - misia je splnená,“ opisuje Pavol Papáč.
Spievať, kým ich to bude baviť
Na folklórnej scéne je množstvo folklórnych skupín a kolektívov. Suche Karki sú však istou raritou, majú svoje špecifikum. Sú to totiž bývali vojaci- väčšinou prieskumáci, armádni dôstojníci, ktorí roky fungovali paralelne aj v uniforme aj v šarišskom kroji.
Na tejto báze kreovali i svoj repertoár, ktorý je prevažne zameraný na vojenskú problematiku.
„Sme akoby ambasádormi armády na folklórnom poli. Ľudia sa s nami radi stotožňujú, najmä tí starší, ktorí zažili vojenčinu. Vtedy možno nadávali, ale teraz sa s nami radi identifikujú, porozprávajú a nostalgicky zaspomínajú,“ hovorí Kochan.
Aj skrz túto skutočnosť mávali počas vystúpení tiež čísla v uniformách, ktoré mali veľký úspech. Ich vojenské srdce totiž neschová ani kroj.
„Disciplína, aj keď teraz už nie sme v uniformách, určite musí byť v každom kolektíve. Veď už keď sú pokope dvaja, traja ľudia, vždy tam musí byť niekto, nejaký neformálny vodca, ktorý povie a rozhodne, čo a ako sa bude diať. K tomu sa u členov predpokladá veľká dávka oddanosti, spolupatričnosti, empatie, prispôsobivosti, pokory a motivácie,“ hovorí na margo dlhoročného fungovania.
Pri zakladaní skupiny stáli šiesti, postupne sa zostava obmieňala a stabilizovala do aktuálnej podoby. A tá je funkčná po každej stránke – ľudskej i profesionálnej.
„Tak ako v minulosti, tak aj keby sme prípadne uvažovali o doplnení skupiny, dbali by sme pri výbere hlavne na to, aby potenciálny člen, popri speváckych dispozíciách, ľudsky zapadol do kolektívu. Hodnosť nerozhoduje a nemusí to byť žiadny Pavarotti. Chvalabohu, nateraz to riešiť nemusíme. Partia je stabilizovaná, zohratá, vyspievaná, vieme, čo od seba navzájom môžeme čakať. Sme akoby jedna rodina, so svojimi radosťami i problémami. Prial by som si, keby to tak zostalo čo najdlhšie, kým nás to bude baviť a naše pôsobenie bude mať zmysel,“ dodáva s úsmevom Dušan Kochan.
Aj metálparáda
Punc výnimočnosti a vážnosti podujatiu dodala aj prítomnosť bývalých i súčasných významných predstaviteľov Ozbrojených síl SR, na čele s veliteľom Pozemných síl OS SR genmjr. Ivanom Pachom a súčasným veliteľom prešovskej 2.mb briggen. Slavomírom Verčimákom.
Títo, v mene svojom i v zastúpení náčelníka generálneho štábu, skupine zagratulovali k jej výročiu a riadne „po vojensky“- prostredníctvom vyhlásenia rozkazu - skupine a jej členom udelili rezortné vyznamenania a medaily za mimoriadny prínos k rozvoju OS SR a ich príkladnej reprezentácii na verejnosti. Nejedno oko zaslzilo.
Sú tu. Cesta nekončí
Svojmu jubilejnému programu dali Karki príznačný názov...Cesty...
„Tri bodky pred názvom symbolizujú minulosť, tie za nápisom zase budúcnosť, istú nádej, že cieľ našej cesty je v nedohľadne. Z vláčika sa stal InterCityExpress,“ odznelo v príhovore. Dušan Kochan to za všetkých potvrdzuje.
„Suche Karki sú tu, dali o sebe vedieť. Mávame z vláčika, že žijeme, fungujeme, tešíme sa na ďalšiu cestu a veríme, že nekonečno je ešte ďaleko,“ želá si v mene všetkých. Nuž, šťastnú cestu a veľa kilometrov, Suche Karki.
