Keď človeka hodia do vody, ostávajú mu dve možnosti. Buď začne plávať, alebo sa utopí. Povedzme, žeby ho ešte niekto mohol z tej vody vytiahnuť, ale ak počítame so skutočnosťou, že tam bol hodený, kto by sa teda asi unúval k záchrannému činu, že?
Keď pomyselne letím do tej vody ja, vždy sa snažím začať plávať. Nie som síce plavecká olympionička, ale utopiť sa len tak, na počkanie, to teda nie. Hlava vie ešte skôr ako zvyšok tela, že chce a bude bojovať. Lebo vždy je všetko v hlave.
Áno, nech to znie akokoľvek „otrepane“, že „druhému do hlavy nevidíš“, je to nepopierateľný fakt. Zlomenú ruku či vyvrtnutý členok je vidieť i pohľadom. Ale to, čo nosí druhý v hlave, vie len on sám.
Čiže nie vždy je to len o okolnostiach, ktoré sa nám stanú, ale aj o tom, ako na ne zareagujeme my. Skrz svoje vnímanie, svoje nastavenie.
Sama dobre viem, že emócie vedia mať kozmickú rýchlosť. A keď vyhlásia nariadenie len pár hodín pred štartom jeho platnosti, môže ma to vytočiť, naštvať, rozčarovať, roztrpčiť. Ale to, že sa ja vytočím, to teda lockdown určite nezruší. Ani ho neskráti. On tu skrátka bude. Ale či ho celý prežijem v zlosti na vládu, vírus, ľudí, celý svet, je už moje rozhodnutie. Prečo si svoju sopku emócií nestlačiť do púhych dvoch minút a zvyšný čas sa na to nepozrieť z opačnej strany?
Jasne, tretia vlna, ďalšie obmedzovanie, zákazy, príkazy, neraz už aj na prvý pohľad nelogické a nepochopiteľné, ťažko niekoho potešia. Skôr unavia. Hlavne bez pomyselného svetla na konci tunela.
Ale hovorí sa, že aj samotná cesta býva cieľom. Takže sa neupriem na budúcnosť, ktorá je vrtkavá a nepredvídateľná (lockdown dva týždne alebo dva mesiace?), nebudem fňukať nad minulosťou, ktorá je už nezmeniteľná (zvládnuté či nezvládnutú očkovanie, opodstatnené či neopodstatnené masové minuloročné testovania), ale budem žiť naplno tu a teraz. Aj v lockdowne. Či je to nemožné?
Nemyslím si.
Lebo keď nie som tým, kto bojuje na pľúcnej ventilácii o každý svoj nádych, keď nie som tým, komu prevádzka krachuje a prepočítava, z čoho uživí rodinu, keď nie som tým, kto celé týždne nevidí svoju rodinu, lebo jeho rodinou sa stávajú tí pripútaní na lôžko... Je mi až tak zle, keď má mrzí len to, že sa nemôžem ísť počas prvej adventnej nedele poflákať po vysvietených obchodných domoch?
Nemyslím si.
Dočítala som práve jednu bravúrne mrazivú knihu z čias vojnového Nemecka a Poľska. Po jej prečítaní opäť prišli na um otázky, kde je hranica ľudského pohodlia a vďačnosti.
Keď mám kde spať, a je to mäkká posteľ, keď mám strechu nad hlavou, a nekvapká mi cez ňu, keď mám čo dať na tanier, a nie je to len zafarbená smradľavá žbrnda, keď mám vôbec tanier, a nie len plecháč, ktorý si musím strážiť, lebo bez neho sa mi ani tej žbrndy neujde, keď mrznúť viem pár minút na zastávke pri čakaní spoja, a nie je to mrznutie celý deň či noc na pľaci niekde v lágri, keď ma „obmedzujú“ len štyri steny bytu a nariadenie vlády, a nie ostatný drôt a absurdné nariadenia, ktoré smerujú k môjmu koncu... Mám sa skutočne až tak veľmi zle?
Nemyslím si.
Len to vysvetliť svojej hlave. Polovica tekutiny v pohári ho robí poloprázdnym, ale zároveň aj poloplným.
Hodená do vôd lockdownu sa buď utopím za výdatnej pomoci sociálnych sietí v bažine zlosti, frustrácie, nadávok a zúfalstva. Alebo začnem plávať v čírej vode vďaky za to, čo mám. Aj za samotu.
Veď čím strmší výstup na horu, tým potom bude z nej krajší výhľad.
A teraz to môže byť aj výhľad na sviečku na adventnom venci. Na rodinu za stolom. Na bežné, ale nie samozrejmé maličkosti.
Lebo ako hovorí jedna múdrosť: „V dňoch šťastia nezabúdaj na nešťastie, ako ani v deň nešťastia nezabúdaj na šťastie.“
