VÝCHOD. Kassay na ďalších pretekoch získal medaily, poháre a rôzne trofeje. Na sociálnych sieťach uverejnil 126 rozsiahlych článkov s bohatou fotodokumentáciou. Nimi zviditeľňoval úspechy MARAS teamu na bežeckých podujatiach. O zaujímavosti a zážitky zo svojho života sa podelil v rámci rozhovoru pre týždenník MY Prešovské Noviny a MY Noviny východu.
Čo bolo pre vás najväčšou motiváciou k behu?
V mladosti som sa aktívne športu nevenoval. Ako každý chlapec som si po vyučovaní zahral futbal. Pre mňa bol vzorom môj brat Štefan. Venoval sa lyžovaniu, boxu a bezmotorovému lietaniu, srdcovou záležitosťou mu bola kulturistika. Môj vzťah k behu sa zrodil náhodne. Pri debate v rodinnom kruhu, traja chlapi sme uzavreli stávku, že môj syn prestane fajčiť a ja zabehnem preteky Devín – Bratislava. Stávka je stávka a tak som sa hneď pustil do tréningu (smiech).
Zrejme to na začiatok nebolo vôbec jednoduché.
To teda nebolo. Dodnes si pamätám, že som bol totálne zničený. Bolo to pre mňa veľmi náročné. Neskôr som si kilometre pridával a po piatich týždňoch prípravy som bol 14. apríla 1996 v cieli pretekov Devín – Bratislava. Odvtedy trénujem a zúčastňujem sa na rôznych bežeckých podujatiach. Môj syn však fajčiť neprestal (úsmev).
Vytrvalostnému behu ste sa začali venovať pomerne neskoro, až v päťdesiatke. Prečo?
Mal som zdravotné problémy. Život mi strpčovali nadmerná hmotnosť a bolesti chrbtice. K tomu sa pridala cukrovka. To už bol pre mňa impulz, že niečo musím so sebou robiť a tak som začal behať.
Pomohlo vám to?
Určite. Zdravotné problémy mi pomaly ustupovali a cukrovku som dostal pod kontrolu. Vytrvalostnému behu sa venujem 25 rokov a verím, že aj po sedemdesiatpäťke si ešte zopár rokov zabehám s priateľmi z MARAS teamu v oblastnej bežeckej lige Prešov/Sabinov. Na tieto preteky mám iba pekné spomienky.
