Aké boli kedysi utajené Vianoce?

Vianoce z obdobia socializmu pomáhali pri výstave tvoriť ľudia z celého Slovenska.

Výstava Utajené Vianoce (4 fotografie)

PREŠOV. S unikátnou myšlienkou spätou s vianočným obdobím prišli v Krajskom múzeu v Prešove.

Vianočnou atmosférou sa preniesla do obdobia od 60. do 90. rokov minulého storočia.

Socialistické Vianoce so všetkým, čo k nim patrí, zhmotnili vďaka ochotným majiteľom spomienkových artefaktov. Múzejné priestory sa premenili na niekdajšiu ikonickú detskú či obývaciu izbu.

Od obdobia šľachty k obdobiu socializmu

Zobrazenie vianočných sviatkov tak, ako ich poznali naši prastarí rodičia v duchu ľudovom, či naši praprapredkovia na šľachtických panstvách, patrí k obľúbeným typov výstav.

Každé obdobie má svoje jedinečné a nenapodobniteľné čaro. Tentoraz sa však historici obzreli dozadu len pár desiatok rokov, do obdobia, ktoré ešte sami bytostne zažili.

„Ja osobne som bol štyri roky originál občanom Československej socialistickej republiky. Práve to najkratšie najkrajšie obdobie detstva som popri štyroch súrodencoch ako piate dieťa v rodine vnímal cez toto krátke obdobie,“ zaspomínal si Samuel Bruss, vedúci organizačnej jednotky v Hanušovciach nad Topľou, od ktorého vyšiel prvotný impulz k príprave takejto výstavy.

„Mali sme už formou výstavy spracovanú tému Vianoc z ľudového prostredia, kde bola taká tá typická zemplínska či šarišská chyža, tiež sme mali Vianoce šľachtické, panské, s prestretým príborom, porcelánom. A teraz sme chceli Vianoce iné, tie, na ktoré si mnohí ešte spomínajú, a tak sme chceli prezentovať Vianoce z obdobia socializmu. Je to obdobie relatívne krátke, ale pre Československo a náš národ je to etapa, ktorú mnohí majú v živej pamäti. Od 1948 do 1989, kedy po Nežnej revolúcii vznikla Československá federatívna republika.“

Dali výzvu a ľudia sa chytili

Pustiť sa do takéhoto typu výstavy vraj nebolo jednoduché. Myšlienka sa zrodila ešte minulého roku, ale korona jej dala stopku. A múzeum nedisponovalo predmetmi z tohto obdobia.

„V múzeu sa všeobecne považuje za historický artefakt predmet, ktorý je starší viac ako 50 rokov. V tomto prípade treba povedať, že z viac ako 130-tisíc predmetov zo zbierkového fondu sme nemali skoro ani jeden predmet z obdobia socializmu. Žiaden kus nábytku, žiadne sklo, okrem výtlačkov novín alebo fotiek, tak nebolo možné takéto Vianoce zobraziť tak, ako sme si predstavovali,“ vysvetľuje Bruss.

To však nebolo prekážkou. Využili silu sociálnych médií.

„Zverejnili sme výzvu na sociálnych sieťach, kde sme obyvateľov vyzývali, aby buď darovali, alebo zapožičali predmety z obdobia socializmu na takúto výstavu. Akvizičná činnosť, ktorá sa začala v súvislosti s touto výstavou, oslovila celé Slovensko, lebo nám prišli predmety aj z Bratislavy či Banskej Bystrice. Zapojili sa mnohí Prešovčania a ľudia okolitých obcí,“ vysvetľuje Zuzana Andrejová, etnologička Krajského múzea v Prešove a spoluautorka výstavy.

Ponúkali širokú paletu predmetov.

„Vo väčšej miere išlo o predmety z umelej hmoty, ktoré majú ľudia dodnes, dekoratívne predmety, hračky, menej už oblečenie, a potom sektorový nábytok,“ opisuje Andrejová.

Ako u babky

A tak sa vďaka aktivite darujúcich a výstave Utajené Vianoce môžu návštevníci aktuálne virtuálnej výstavy pomyselne vrátiť do obydlia starých rodičov.

Chýbať nemôže stromček, darčeky z tohto obdobia, tovar, ktorý bol na pultoch našich predajní, ale dorazil aj spoza hraníc vďaka Tuzexu.

„Výstavu sme koncepčne pripravovali tak, aby predstavovala tri miestnosti. Ide o detskú izbu, obývaciu izbu, kde je inštalované rádio, televízor a jedáleň, kde je štedrovečerná tabuľa. Napriek tomu, že ľudia dávali rôzne ponuky, vyberali sme predmety, ktoré sme potrebovali primárne do zariadenia spomínaných miestností.

A potom sú to veci, predmety kultúrnej hodnoty, ktoré sú inštalované samostatne vo ôsmich samostatných vitrínach. Československé sklo, porcelán, hračky, keďže Československo patrilo ku krajinám, ktoré vyrábali a exportovali ručne zdobené fúkané vianočné sklené ozdoby. Taktiež to je plastový riad, ktorý poznáme z filmu Pelíšky. Štedrovečerná tabuľa má okrem československého socialistického porcelánu aj príbor spoločnosti Sandrik. Nadobudli sme mnoho predmetov kultúrnej hodnoty, zatiaľ je ich približne 600,“ konkretizoval Bruss.

Celú atmosféru vtedajšej doby umocňujú panely, na ktorých valčekovou metódou dotvorili charakteristické výzdoby stien.

„Stĺpy sme obložili obkladmi, kde sme nanášali valčekovou metódou rôzne vzory na tých typických oranžových, modrých farbách socializmu, pričom každý ten stĺp mal iný farebný dekor,“ opísal Samuel.

Aj s predvianočnou výzdobou

Aby bol kolorit tých čias ešte autentickejší, na výstave nechýbajú aj tlač a fotografie z tých čias.

„Súčasťou sú aj rôzne fotografie – zo súkromného archívu pána Milana Kaľavského, ktorý pôsobil ako fotograf krajského múzea, taktiež je to materiál zo samotného archívu krajského múzea s fotografiami, skrz ktoré sa podarilo zaznamenať vtedajšie obdobie. Napríklad také odpratávanie snehu na námestí. A v neposlednom rade sú to fotky našich zamestnancov. Jedna naša kolegyňa, ktorá sa narodila v roku 1968, má už z roku 1969 fotku pod stromčekom, v pozadí ktorého je stena so spomínaným typickým valčekovým vzorom. Aj skrz tieto fotky sme sa inšpirovali pri inštalácii výstavy,“ opísala Zuzana.

Tlač reflektuje tiež vtedajšiu predvianočnú reklamu, ktorá pozýva na nákup darčekov, napríklad takého televízora.

„Kedysi nemala televízor každá domácnosť, až v 70. a 80. rokoch sa postupne stával bežnou súčasťou domácností a aj to trávenie sviatkov pred televíziou už zohrávalo v živote rodín oveľa významnejšiu rolu. Dovtedy ovplyvňovali ľudí primárne rádio a tlač.“

Predmety, ktoré majú príbeh

Na zamyslenie stojí otázka, či je pre múzejníkov ľahšie tvoriť výstavu, ktorá má zobraziť časy len tri či štyri desaťročia dozadu.

„Kdeže, práve naopak. Keď chcete robiť napríklad 18. či 19. storočie, pomôžu vám kolegovia z iných múzeí. Ale socializmus nemá nikto, možno s výnimkou Slovenského národného múzea v Bratislave, no inak nik nemá v koncepcii činnosť v období roku 1948 až 1989,“ zdôrazňuje Bruss.

Ľudia sa však chytili. A radi.
„Väčšia časť boli predmety, ktoré boli darované, niektoré zapožičané. Tí, ktorí nám ich zapožičali, sa ich nechceli vzdať, ale chceli si ich nechať pre svoje deti, vnúčatá, mali k tomu väčší, osobnejší vzťah. No túžili sa podeliť. Išlo konkrétne o hračky, všetky sú zapožičané, no s túžbou majiteľky ich odprezentovať. A napríklad máme aj svadobný dar, ktorý dostala istá žena a odovzdávala nám ho so slovami – „To mala každá, len v inakšej farbe, jedna v červenej, druhá v modrej“. Ide o také ryby, jednu väčšiu a tie menšie, akoby poháriky. To mali v tom čase všetky ženy v Československu,“ opísala Andrejová.

„Zaujímavosťou bolo, že ľudia nám veci nepožičali alebo nedarovali z dôvodu, žeby sa ich chceli zbaviť, ale hlavný dôvod bol, že mali k nim vzťah a dnes ich už ťažko v interiéri domácností využijú. Vzťah však pretrval, či k predmetom, alebo k ľuďom, ktorí ich bežne používali a dnes už tu nie sú.“

Citlivé vraj bolo preberať šaty, osobné predmety, hodinky, bižutériu alebo predmety, ktoré ich spájali s príbuznými. Nezaobišlo sa to bez príbehov.

„Bez toho sa to nedá. Keď navštívite interiér tých domácností, ľudia vás pozvú k sebe, a tak sa dozviete rôzne veselé či smutné zážitky. Pri zhromažďovaní tejto zbierky šlo o jednu z najosobnejších skúseností. Prišli sme napríklad do domu, kde bolo množstvo predmetov, hlavne sektorového nábytku. A tá pôvodná majiteľka zomrela len dva týždne predtým, ako sme prišli. S veľkou láskou nám ich odovzdávali,“ zaspomínal si Bruss.

S kultovými znakmi i darčekmi

Obdobie, ktoré vtedy vládlo, je pre generáciu ľudí mladších ako 30 rokov už nepredstaviteľné. Symbolmi Vianoc boli podľa historikov fondánové salónky, vianočné gule a pomaranče i ikonické rady na ne. Najčastejšími darčekmi pod stromčekom boli tie vlastnoručne vyrobené.

„Mamy vyrábali pletené pulóvre, čiapky, šály, rukavice. Z hračiek to boli rôzne plastové či kovové, veľmi obľúbenými boli lyže zahraničných i miestnych značiek. A v neposlednom rade bicykle,“ opisuje Zuzana.

Rovnako boli v obľube aj kolektívne hry.

„Veľmi obľúbenými boli spoločenské hry. Mnohopočetné rodiny, nie ako dnes – jedno či dve deti – ale vtedy to bolo štyri, päť, šesť, mali jeden z najobľúbenejších darčekov medzi súrodencami spoločenské hry,“ vymenúva.

Tie však boli hlavne vecou zimných večerov.

„Deti trávili v zime čas hlavne vonku, o čom svedčia aj fotky. Lyžovanie, korčuľovanie na Toryse. Bol to krásny, veselý a pestrý život počas zimy na vzduchu,“ zhodujú sa s úsmevom.

Sviatky pokoja. Bez dôrazu na narodenie Spasiteľa

Výstava je vzhľadom na aktuálne opatrenia prístupná len online formu.

„Mal som veľa nápadov, čo sa týka prezentácie múzejnej činnosti a vedel som, že toto bude pecka. Čakali sme negatívne reakcie, boli aj tie, lebo ľudia reagovali na to, že ich prezentujeme ako utajené. Ale je to tak, lebo ČSSR neprezentovalo toto obdobie ako obdobie príchodu narodenia Spasiteľa, ale ako sviatky radosti a pokoja. Je relevantné tvrdenie, že osobu sv. Mikuláša, ako darcu z lásky, zastrela osoba v podobe Deda Mráza zo Sibíri. Sviatky pokoja a vtedajšia ideológia nehovoria o Božom zázraku narodenia Spasiteľa. Tvrdíme však, že to bolo obdobie oveľa intímnejšie. Uvedomovali si to a prežívali toto čaro intímnejšie. Tie pravé Vianoce v očakávaní adventu, narodenia Spasiteľa Ježiša Krista, to si rodiny uchovávali,“ opisuje Samuel Bruss.

Navonok to však bolo iné. Ako vysvetľuje, koledy striedali posedenia pri jedličke, deti boli obdarované za činnosť v prospech ČSSR a budovania spoločných cieľov, čo je „diametrálne vzdialené od primárnej oslavy Vianoc a Štedrého dňa tak, ako to aj deklarujeme“.

„Z rozprávania starých ľudí a aj kolegov vieme, že slávili Vianoce tak, ako ich poznáme my, chodili na polnočné omše, tabule boli bohaté na jedlo a všetko, lebo aj oni chceli mať v tej dobe blahobyt. No keď človek otvoril dobovú tlač, tak nikde nebol článok, že ide Mesiáš, kresťanské sviatky. Našli sme, že nejaký starý kronikár nazval prvých ľudí Adamom a Evou. Nikde žiaden kresťanský duch,“ opisuje Zuzana.

Nostalgický návrat do detstva

Výstava a jej prevedenie skrz tri izby je zhmotnením socialistických Vianoce.

„Ozaj mi ich pripomína. Akoby som vošiel do našej detskej izby, keď som mal 3-4 roky, a do obdobia bežného používania u mojich starých rodičov. Myslím si, že keby sme neboli v období pandémie, bola by to veľmi úspešná návštevnosť. Mnoho starých rodičov a rodičov by chceli ukázať vnukom, ako sme žili v období československého socialistického zriadenia, pretože ide o predmety, ktoré pozná skoro každý z nás narodený pred rokom 1989, lebo to mal v domácnosti každý. Išlo často o rovnaké, spoločné veci, okrem predmetov z Tuzexu, ktoré boli identické v každej domácnosti v podobe sektorového nábytku, textílií, šiat, kožuchov, všetky tie predmety spojené s bežným užívaním. Kto by si nepamätal košíky na pečivo, biele vločky, ktoré do seba zapadajú, to mal asi každý. Nájdu sa tam všetci, je venovaná širokej verejnosti. Je to jediná výstava v celej skoro 80-ročnej histórii múzea, kde sme sa úplne spoliehali na verejnosť a tá nám pomohla. V tom je vzácnosť tejto výstavy. Lebo cez tie predmety, ktoré nám ľudia poskytli, prezentuje presne ten život taký, aký bol. Skutočný život,“ dodáva Samuel Bruss.