Fantázia u spisovateľky Ivany Ondriovej nikdy nespí. Ešte nemá dopísaný jeden príbeh a už má v hlave ďalší. Žánrová pestrosť je pri nej pritom rozmanitá, nebojí sa ani trilerových prvkov. Kde čerpá motiváciu? Kedy jej napadajú dialógy? A čo je pre ňu dokonalá psychohygiena?
Máte na konte ďalšiu skvelú knihu Opýtaj sa Boha. A opäť sa uberáte mrazivým smerom. Kde skrsla myšlienka ponoriť sa do príbehov s maximálne vybičovanou zápletkou, smerujúcej až k trileru?
Ten prechod k takémuto žánru, alebo pokus oň, bol celkom prirodzený. Doslova sa mi zunovalo písať stále len romantické sladké príbehy a sama som potrebovala zmenu, aby ma písanie aj naďalej bavilo. Ono je to tak, že sa autor do písania nesmie siliť, musí to ísť samo a najmä ho písanie musí baviť.
Je to ako sledovanie filmu, každý sa teší na rozuzlenie, čo sa v ňom ešte odohrá, očakáva, kam sa film posunie. S písaním to mám podobne.
Netuším, čo bude na ďalších stranách a čím všetkým si moje postavy budú musieť prejsť. Práve v písaní trilerov alebo pri takej tej kriminálne zápletke to môžem naplno rozbaliť a doslova dať do cesty svojim hrdinom čokoľvek. Potrebujem písať s vášňou, s túžbou posunúť sa ďalej s takým jemným chvením v prstoch, s napätím. Vtedy je to ono.
Pri písaní klasických romantických príbehov som tu už veľmi necítila. Takže ten prerod vznikol možno niekde pri knihe Vôňa neba. I keď dramatické okolnosti som sa snažila vkladať do všetkých svojich románov aj predtým. Ale občas mám pocit, že by som mohla byť v príbehoch jemnejšia a dávať do nich viac lásky.
Čo vás inšpiruje pri takto adrenalínovo vystupňovaných dejoch?
Určite nasávam z počutého, videného a najmä prečítaného, pretože ja čítam práve takúto literatúru. Severské krimi, autorov, ktorí v tvorbe prelínajú aj trochu romantiky, no najmä to dramatično. Ako môj muž vraví, psycho.
A vlastne mám rada aj filmovú tvorbu v tomto žánri. Je to o strachu, ale tom vnútornom, o tom, ako ho každý z nás prežíva. A vždy si poviem, že chcem písať to, čo rada čítam.
Najradšej mám, ak môžem byť zavretá niekde na samote, v chate, lese, hore, doline, kde je tam, zima, sneh, množstvo stromov, v ktorých píska vietor, škriekajú krkavce a podobne. Vtedy sa viem úplne odtrhnúť od reality a doslova sa ponoriť do tohto prostredia. Ponúka veľmi veľa možností a dáva rozlet mojej fantázii. Možno je to aj tým, že žijem pokojný, jednoduchý, šťastný život, a tak píšem niečo iné.
Nevyliečiteľná choroba, tyrania v rodine. Ťažké témy, ktoré sa vám však podarilo trefne a až dychberúco vypichnúť.
Vždy vravím, že ak by neexistoval kamarát Google, nenapíšem ani čiarku. Všetko čerpám z internetu, v prípade odborných tém z odborných zdrojov a publikovaných častí kníh, článkov. Zároveň musím povedať, že mnohé veci sú z osobných skúseností.
Asi v každej rodine sú členovia s rôznymi zdravotnými problémami. Navyše, moja mamka je bývalá zdravotníčka a ja som k tejto téme mala vždy veľmi blízko.
A kedysi som visela na knihách Robina Cooka, nebola jediná, ktorú som neprečítala. Som zároveň matka hypochonder, ktorá každú chorobu, aj obyčajný soplík, svojich detí rieši. Všeobecne ma medicína nesmierne zaujíma.
Ostatné témy – či už násilie, psychické problémy – sú súčasťou našich životov. Žiaľ. Sú všade okolo nás a aj sa o nich hovorí, ale potichu, nie dostatočne verejne. Stále sa to vníma v mnohých prípadoch ako hanba. Aj preto siaham po takýchto témach. Rada píšem vždy o niečom inom, aby si čitateľ pri čítaní povedal - tak o tom Ondriová ešte nepísala. Zároveň to aj mňa núti viac tie témy sledovať, študovať a zamýšľať sa nad nimi.
Ivana Ondriová a jej tvorba. Kde a za akých okolností prichádzajú inšpirácie na knihy? V akom momente, pri akom impulze?
Niekedy, keď som mala čistejšiu hlavu a nebola tak pohltená prácou, tak to prišlo ako blesk, z ničoho nič. A príbeh bol v hlave. Vlastne ich bolo hneď niekoľko.
Miesili sa tam príbehy pre deti a dospelých. Umárali ma aj v noci. Nie je nič horšie, ako keď chcete spať a odrazu máte v hlave doslova celé dialógy, ktoré si na druhý deň v takomto super znení určite nebudete pamätať.
Takže vaša múza pracuje aj v noci. A kedy potom zvyknete písať?
