PREŠOV. Niekomu nejde mikrofón. Ďalšieho počuť aj v echu.
Iný sa pripája do hlasovania z počítača ďalšieho iného poslanca. Jednému vybíja počítač, druhý má technické problémy. A potom sa tretej počítač reštartuje.
Štvrtý počítač asi nie je sieťovo funkčný. A do toho salvy smiechu.
A ďalší má už aj z toho všetkého hlad.
Narýchlo naškrabané poznámky, ktoré si značím pri počúvaní zasadnutia prešovského mestského zastupiteľstva. Na prvý pohľad ako z online výučby niekde na základnej či strednej škole. Technika vie šarapatiť bez ohľadu na vek či prostredie. Sama často ako antitechnický typ viem, že zlyhanie ľudského faktora je vec jedna, ale keď zlyhá technika, tak to už len MacGyver musí nastúpiť na scénu.
Primátorka môj načmáraný zoznam nevidí, ale asi má ten svoj. Dedukujem, keďže z nej vypadnú – obavy to zjavne oprávnené - že pri takomto tempe tu „môžeme sedieť ešte aj v piatok“. Oj, no pri tomto móde to teda už ani tak veľmi vtipná predstava nie je.
Rozmýšľam, ako takto na diaľku zvládajú vyučovať už takmer dva roky pedagógovia a rodičia detí. Denno-denne. To dakto im už refundoval náklady na potrebu zvýšenej zdravotnej starostlivosti o svoje duševné zdravie? A to myslím pri všetkej vážnosti. Či už sme "rozdrbali" všetky peniaze na očkovaciu lotériu...?
Môj myšlienkový exkurz prerušia poslanci na obrazovke. Zas je živo.
A pritom človek ešte o 10.00 hod. aj očakával nabehnutie prenosu s víziou zaujímavého zasadnutia, pri pohľade na body rokovania. Že bude pútavé, to sa dalo predpokladať. Že bude dlhé, to sa dalo predpokladať. Že bude vari i vtipné, tiež by sa mohlo dať predpokladať. Ale že to bude aj krvopotný technický boj v priamom prenose...
Po štvrťhodine od oficiálneho štartu hlásila prezenčka 14 poslancov. Verdikt z toho plynúci je jasný – nie je uznášaniaschopné. Tak si dajme pauzu. 30 minút.
Technikom už horia notebooky. Každého poslanca treba odinštalovať a nanovo nainštalovať. Tak sa prezentujme zatiaľ ústne.
Primátorka Andrea Turčanová ide od mena k menu. Zastávka je pri poslancovi Ľudovítovi Malagovi. Ten bojkotuje vzniknutú situáciu.
„Nepoviem meno a priezvisko, nie som na príjme,“ konštatuje opakujúc slová primátorky, že mestské zastupiteľstvo nie je uznášaniaschopné.
„Máme nejaký rokovací priadok, Silvester bude až 31. decembra 2022,“ pripomína. Pozriem do kalendára a dávam mu za pravdu. Už aj ten Rusnacký Silvester prešiel, dnes sú už Hromnice. Ale osobne mám rada, keď je humor každodenný.
Poslanec má len jedinú prosbu. Aby boli vytvorené podmienky pre prezenčnú formu. Myslím si, že nechce na stole prach z Jupitera, ale možno sa mýlim.
„Teraz nás ideš skúšať ako malé deti, či sme prítomní, či neprítomní? Nie som prítomný,“ povie Malaga s požiadavkou vyhlásenia nového termínu zasadnutia mestského zastupiteľstva.
Dúfam, že ho primátorka nevyhlási na 31. december, prebehne mi mysľou. Pochopiteľne, moja absurdná myšlienka je mierou svojej absurdity len odrazom toho, na čo sa pozerám, keďže existujú isté zákony fungovania samosprávy.
A zas, 31. decembra 2022 bude už po komunálnych voľbách. Prezenčka poslancov môže byť už na hony vzdialená tej dnešnej.
„Rokovací poriadok má 21 strán, nielen prvé tri strany, treba si pozrieť stranu 17,“ dostáva ma Turčanová nazad do 2. februára, pričom tlmočí z rokovacieho poriadku výňatok, že ak nie je hlasovacia jednotka funkčná, tak „je možné sa prezentovať ústne zreteľným vyslovením mena a priezviska poslanca“.
Rozmýšľam, či tým chce podprahovo naznačiť, že poslanci nebodaj nepoznajú rokovací poriadok, ktorý si sami schválili. To azda nie, nebuď skeptik, napomínam sa.
Veď keď čítam po rusky, tak vari azbuka je základným pilierom. Keď rokujem a pôsobím ako poslanec, tak vari rokovací poriadok je základným pilierom.
„Dodržiavam poriadok, ktorý ste si schválili,“ dodáva primátorka.
Ale prezenčka dopadne nakoniec výborne. Veď zo 14 poslancov o 10. hodine je o 11. hodine už prítomných 21. Verdikt: Uznášaniaschopné zastupiteľstvo.
A každý sa zapája tak, ako sa mu zadarilo. Niekto ústne, niekto hlasovaním online cez príslušný program.
A či je to okej? Oči a zrak sa upierajú na hlavného kontrolóra Alexandra Ernsta. Podľa neho je to v poriadku, keďže „hlasovanie ide podľa rokovacieho poriadku. Schválili ste si zmiešanú formu, na to máte právo,“ konštatoval. Ale nad praktickým prevedením odhlasovaného sa zamyslel: „Otázkou je, pani primátorka, či nie je potrebné zvážiť technickú prestávku, aby sa všetko dalo do poriadku, pretože takto to bude veľmi náročné nielen pre teba, ale hlavne pre poslancov, čo sa týka hlasovaní. A aby nevznikli nejaké problémy tohto typu. Toto je hlasovanie a rokovanie na dva dni,“ prepočítal to Ernst. Fakt to vyzerá na proces do piatku trvajúci...?
Niekto berie ohľad aj na renomé, ktoré si dnešné zastupiteľstvo buduje. No a to je...
„Celá verejnosť, celé Slovensko sa na nás pozerá. Neviem, či to myslíš vážne, či sranduješ. Zamýšľam sa, či je to normálne,“ konštatuje poslanec Miroslav Benko smerom k primátorke.
Pozriem v tej chvíli na online počet sledujúcich. Tak celé Slovensko to teda nie je, ale aj 43 sledujúcich je masa skoro ako v jednom plnom autobuse.
„Neviem, ako ostatní poslanci, či sa v duchu smejú. Zamyslime sa nad sebou, či nie sme na výsmech všetkým,“ apeluje Benko. No čo na túto básnickú otázku napísať... Nič. Veď je básnickou, rečníckou, tá si odpoveď ani nežiada. Tá ju nesie sama v sebe.
Ale v duchu hesla – mysli globálne, konaj lokálne – kým Benko myslí na ľudí za obrazovkami počítačov v Prešove či v Tramtárii, jeho poslanecký kolega Richard Drutarovský nezabúda aj na tých „neviditeľných“, vďaka ktorým tí prví vôbec majú čo na tej obrazovke pozerať. Empatia je základ.
„Mám pochopenie pre túto vec. A chcem poprosiť vás aj ostatných o určitý nadhľad nad touto situáciou,“ apeloval na kolegov, teda volených zástupcov občanov, samotných občanov i tých v zákulisí. Technikov. A na nich dumal zvlášť. „... a technikom zabezpečiť občerstvenie na pracovisku“, radil Drutarovský. Správne. Reči sa jedia, chlieb sa je. A kto pracuje, musí aj jesť.
Dobrý nápad. Aj iný poslanec spomenul, že už by si aj obed dal. Asi si nechám poradiť od skúsenejších. Idem sa najesť. Toto bude ešte nadlho. Ako taká telenovela. S búrkou emócií, hnevom, smiechom, prosbami, nepochopením a hlavne bez dohľadného konca.
Ale srandu nabok. Veď ten ring v boji s technikou, ktorý sa v duchu Murphyho zákonov lokalizoval na prešovské mestské zastupiteľstvo, ten prináša také podpásovky, že ešte i i Attila Végh by mal s nimi čo robiť.
