PREŠOV. Jeho snom bolo nazrieť do krajín východného bloku. Stačil jeden telefonát a skončil na Spiši.
Jonathan Gresty mal 26 rokov, keď zavítal do Československa. Po troch desaťročiach pokladá Slovensko za svoj domov.
Niekdajšie rozdiely medzi jeho rodnou krajinou a druhým domovom vnímal s radosťou. Teraz ich zvečnil do svojho debutového diela Cudzincov kabát.
A to, že si vybral na miesto svojho života práve našu krajinu, nikdy neoľutoval.
Čo sa dočítate v článku
- Aké boli Jonathanove prvé spomienky na príchod?
- Kde a ako sa učil po slovensky?
- Ktoré hodiny slovenčiny boli najlepšie?
- Čo je na slovenčine najťažšie?
- Či ide v jeho debute o autobiografiu.
- Čo sa mu stalo, keď sa nemohol ubytovať počas výletu v Bardejove.
- Ktoré mestá sa mu páčia najviac?
- Ako vníma úroveň angličtiny u študentov na slovenských školách.
- Kto mu dal prvý podnet na napísanie knihy?
- Prečo jej vydanie odkladal a kto bol jeho najbližší „cenzor“?
Ako sa dostal na Slovensko
Pri pohľade na spokojného profesora anglického jazyka na jednom z inštitútov Prešovskej univerzity človeka napadá, ako sa vlastne dostal zo Spojeného kráľovstva na Slovensko.
„Nemôžem odpovedať, lebo to je prezradené v knihe,“ krúti hlavou s úsmevom Jonathan.
„Nie je to ani odpoveď krátka, ani jednoznačná, bolo tam veľa rôznych pohnútok a faktorov. Ani vtedy som všetkým pohnútkam nerozumel a až postupne si ich uvedomujem,“ vysvetľuje.
Vraj od začiatku však vedel, že ho to ťahá východnejšie do srdca Európy.
„Určite som chcel zmeniť prostredie, učiť niekde inde. Chcel som ísť na východ. Keď som v roku 1989 doštudoval na vysokej škole, práve vtedy sa diali zmeny a mohli sme cestovať. Pre nás to bolo zaujímavé, lákavé, exotické, a tak o dva roky som prišiel učiť sem, do Československa.“
Stačil mu pritom jeden telefonát na československú ambasádu ohľadom voľnej pracovnej pozície učiteľa angličtiny. Našlo sa. O dva týždne nato pricestoval do Spišskej Novej Vsi.
Do srdca Spiša dorazil v zime, v januári. Dodnes si spomína na prvé pocity, ktoré tieto jeho kroky sprevádzali.
„Prvé dojmy zo Spišskej si pamätám dodnes: paneláky, hmla a taká sladkastá príchuť vo vzduchu, asi z komínov, lebo vtedy používali na kúrenie uhlie. To bolo pre mňa také, čo som si hneď všimol. Ale ľudia tu boli mimoriadne pohostinní.“
Prijatie cítil hneď
Práve vo vtedajšom Československu našiel Jonathan zmysel svojho profesijného života.
„Veľmi dobrá a pre mňa zmysluplná bola práca učiteľa. Robil som síce najprv dva roky v Londýne, ale zrazu som mal takú prácu, že do roboty nielen chodím, ale ľudia ma aj počúvajú. A práve ja som jediný, kto môže poskytnúť takú prácu. V Londýne som bol človek, ktorý mal úplne tuctovú prácu, ktorú by hocikto dokázal,“ vysvetľuje svoje vtedajšie vnímanie.
Za veľkú výhodu pokladal aj vtedajší malý vekový rozdiel medzi ním a študentmi.
„Keď som učil na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi, bol som mladý, mal som 26. Nebol to veľký rozdiel vekový medzi mnou a študentmi a aj vďaka tomu som sa cítil veľmi dobre.“
„Nehľadal som druhú Britániu“
Johnatan aj po rokoch tvrdí, že svoje rozhodnutie prísť do našej krajiny nikdy neoľutoval. Dokonca mu neprekážali ani pomery, ktoré vládli vo vtedajšej spoločnosti.
„Nehľadal som druhú Britániu. Ja som sa aj tešil z toho, že nebolo vtedy v obchodoch veľa tovaru, že nešlo len o konzum.
Pamätám sa, že som chcel ísť na ples, kam ma pozvali študenti. Chcel som nájsť sako alebo oblek, a v Spišskej som nieže nenašiel oblek, ktorý sa mi páči, ale nenašiel som ani oblek, čo mi sedí. Nakoniec sa mi ho podarilo nájsť až v Košiciach,“ opisuje svoje skúsenosti.
