...dnes som s tým stále neprestala.
Povedzme si na rovinu – ešte i ja, ako človek, čo teda v športe má fakt riadne rezervy (svoju „kauzu Kozák“ ani nespomínam, u niektorých kolegov je to dodnes skvelá historka), Marcela Merčiaka poznám. Skrz médiá a jeho prácu.
Stretla som Kozáka. A nespoznala ho Čítajte Niektorí ľudia so svojimi hlasmi či schopnosťami sú hodní obdivu. A pri mojej slabosti na inteligentných ľudí si Merčiak so svojimi mozgovými kapacitami moju pozornosť jednoducho získal na počkanie. Hej, v dnešnej dobe internetu a gúglenia sú možno jeho encyklopedické vedomosti viac zaznávané, ale obdiv budiace večne.
Keď sme pred vyše dvoma rokmi spolu s kolegami z médií participovali na skvelej myšlienke tematického fotenia, dostalo sa mi jedinečnej cti. Hľadieť zamilovane na muža dokonalého.
Dnes tak triezvo uvažujem, či to bol aspoň podpriemerný herecký výkon prevteliť sa do takej zaťažkávajúcej roly, keďže realita bola v prudkom kontraste s požiadavkou profesionálneho fotografa.
No inštrukcia Janka Štovku bola jasná: „Maji, hoď taký zamilovaný pohľad...Vieš, ako vo Vianočných oblátkach... Si predstav, že tam je Dušan Tarageľ.“ No prosím!
Nielen vedieť, kam chceme dôjsť, ale vedieť aj to, ako tam chceme dôjsť. Jano vedel. Prekukol ma. Lepší pokyn ani zaznieť nemohol.
Veď Tarageľ za mlada, keď sa v menovanom filme zobudí a tak frajersky sa ide umyť vonku do snehu – tá mužnosť, otužilosť, odolnosť... Do takého chlapa by sa i frigidná zakukala.
Do konkurzu na modelku som sa vďačiac dostatočnej sebareflexii nikdy nehrnula, ale zas prečo nebyť v tom našom krátkom živote za každú srandu? A srandou bolo i to, že kým ja som pri fotení snívala o hercovi, môj pohľad vo finále patril moderátorovi. Vzhliadala som k nemu s maximálnou mierou predstieranej lásky, akej vylúdenia som len schopná bola.
Teraz k Merčiakovi vzhliadam opäť, len v inej podobe. S pochopením.
Pri tom, ako nahrávka jeho výbuchu spôsobila internetové tsunami, som len neveriacky zízala.
Vyventilovať sa mi predsa príde ako prirodzené a dosť pochopiteľné, či? Ak mám obriu mieru zodpovednosti a k zemi ma tlačí enormná laba stresu, tak asi kolegom nebudem medovým hlasom predčítavať rozprávky...
A že niečo sa povie osemkrát a „ani obraz, ani zvuk“? Trikrát a dosť, vraví sa. Áno, priznávam, že subjektívne sa mi nepáčilo jeho spomínanie „boha“, to mi osobne prekáža, ale beriem do úvahy fakt, že pri tom tempe a kadencii reči asi moc neselektoval.
Ja by som skôr rada poznať toho dobráka ušľachtilého srdca, ktorý chcel zdieľať svoju internú adresnú zásielku celému národu. To je teda iný frajer. A to som si dosiaľ fakt myslela, že veci v rámci firmy sa riešia medzi štyrmi očami a nie pred vyše 5,4 miliónmi žhavých očí a uší.
Keby som mala za celý svoj život riešiť všetky nadávky počas mojich doterajších brigád a prác, ktoré smerovali voči mojej osobe či voči celému kolektívu, voči práci mňa či celej partie, tak by dnes v Štrasburgu asi mali pre mňa vyčleneného špeciálneho sekretára na vybavovanie ufňukaných elégií.
Skúsila som si už mini verziu Merčiaka.
Sprosté slovo zo mňa raz vyletelo pred jedným zo šéfov a zároveň jedným z najdistingvovanejších ľudí, akých som dosiaľ stretla (dodnes ma hanba fackuje, sorry, Petr). A nie, neboli to výkyvy hormónov, proste som nechcela ťahať piaty víkend po sebe a slušnejšie som to povedať nevedela. Ku cti neslúži, biľag hanby nosím dodnes.
Skúsila som si mini verziu neznámeho kolegu v štúdiu.
Od iného šéfina sa mi pri jeho pretlaku emócií a mojom nevinnom komentári dostal okrem slovníka „a lá merčiak“ ešte i hod mobilom. Reflex funguje, ja som sa uhla, jeho to stálo zhruba dva týždne ospravedlnení a čokolád, ale ísť fňukať „vyššie“ by mi ani nenapadlo. Dnes sa na tom bavíme.
Ja už neviem, či sme takí rozčičíkaní, takí úzkoprsí, takí škrupulózni či len proste takí premúdrelí... Lynčovať ho, či sa pohoršovať?
Radšej do očí poslať do teplých krajín (Marcel mohol len do uší, nejednota miesta urobila svoje) ako falošne poza chrbát. Väčšmi fandím nadávajúcemu Merčiakovi ako „no name“ frajerskému kolegovi.
Skvelá práca je dar, ale skvelý kolektív je už dar na tretiu. Nedá sa mať v živote vždy všetko. Ani povahu meditujúceho Budhu nemá každý. Ba naopak, značná časť populácie má sklony konať sťa Ježiš Kristus, ktorý, keď sa naštval, rozmetal stoly. A to bol Boh, ale jeho ľudská podstata „nevykryla“ ľudskú sprostosť.
Čierne je proste čierne, biele je biele. Nieže niekto na mňa v práci kydá, ja otvorím dvere a ten s úsmevom zahlási: „Ahooooj“.
No „ja jdu blejt, velebnosti“.
Kolegovia, ktorí potopia a „zarežú“, sú fakt smola. Ale charakter, hoc aj s cholerickým slovníkom, je vzácnosť.
PS: Dušana Tarageľa som si predstavovala, Marcela Merčiaka na fotke dostala, ale ani jedného by som si (zarezať) nedala.
