Vír myšlienok celého dňa sa premieta do nesúrodej mozaiky obrazov .
Objatia. Slzy. Hrča v krku. Výpovede detí. Bolesť rodičov. Spomienky na rodiny rozdelené hranicou. Pokriky. Oddanosť. Solidarita. Spev ukrajinských piesní. Transparenty s jasným posolstvom. Záplava modro-žltej farby. Aj nebo dnes bolo úchvatne modré. Čisté. Bez oblakov. Napadlo mi, že aké je šťastie vidieť ho v takejto podobe. Bez zahalenia kúdolmi prachu a dymu.
Zvláštny je ten dnešný dátum.
Štyri roky dozadu. Ešte sa o tom nevedelo, ale dve mŕtve telá už ležali po chladnej vražde v jednom dome.
Tri roky dozadu. Spomínalo sa na prvé výročie tejto tragédie.
Dva roky dozadu. Sme ešte len z diaľky sledovali, ako v Taliansku bojujú s covidom.
Rok dozadu. Boli sme zavretí doma kvôli covidu.
A dnes...
Mrazivé ráno. Kamarát ho zobudil so slovami: Vstávaj, začala sa vojna Čítajte 24. 2. 2022. V Prešove zobúdzalo slnečné svitanie. Nádherný deň, prebehlo mysľou pri pohľade na okno. Možno by tento mámivý pocit vydržal o pár krátkych okamihov dlhšie, keby človek nesiahol po mobile.
Invázia. Vojna. Je to tu.... Zimomriavky, zdesenie, strach. Za okamih sa vystriedala celá škála emócií. Vonku však slnko svieti ako pred chvíľou.
Nebolo to cielené načasovanie. Ale zhodou okolností som predvčerom dočítala ďalšiu knihu s tematikou druhej svetovej vojny. S opakovaným prianím len nič také reálne nezažiť.
Ale to, čo bolo ešte včera len zhmotnené na papieri, sa zrazu takto absurdne prenáša do reality.
Je vôbec možné, že po 77 rokoch od ukončenia vojny sme skutočne zabudli na to, aké hrôzy napáchala? Môže byť pamäť ľudstva tak absurdne krátkodobá? Či to nemôže byť ani jedna generácia bez toho, aby vojnové časy nezažila na vlastnej koži...?
Ukrajinci stvorili na prešovskom námestí živú reťaz: Keď je nás veľa, neporazia nás Čítajte Pocit božstva. Mesiášstva. Neporaziteľnosti. Nadradenosti. Moci nad všetkými a všetkým. Určite každý z nás vo svojom živote stretol kohosi, kto mal tendencie k takémuto komplexu v duchu „ave ja“.
Keď však tieto sklony má jeden človek, či aj dvaja, s mocou nad polovicou sveta, kam to môže dospieť? Pýcha peklom dýcha. Pýcha predchádza pád. Najbolestnejšie však je, že tento pád márnivej pýchy a bezbrehého baženia po moci sa dotkne nespočetného množstva ľudských životov. A v nejednom prípade s fatálnym dôsledkom.
Zas a znova trpia tí najnevinnejší. Ktorým nezáleží na vybájnených predstavách o moci, oni chcú len žiť. Obyčajne žiť.
No kým tí hore si ukazujú, kto má širšie ramená, tí dole musia z tých svojich ramien sňať i to posledné oblečenie a dať ho tomu, kto nemá už ani to.
Ešte pred rokom mnohí z nás fňukali, že musia ostať kvôli covidovým opatreniam zatvorení doma. Rozmýšľam, čo by dalo za to dnes tých 100-tisíc Ukrajincov, ktorí podľa posledných medializovaných správ museli v priebehu dneška opustiť svoje domy, za to, aby mohli zostať zatvorení doma. Aby vôbec ešte mali nejaký dom.
Na východe Slovenska pripravili pre Ukrajincov vyše 4000 lôžok, počítajú aj so stanovými mestečkami Čítajte Mimovoľne mi počas dňa prišiel na um biblický citát, ktorý sa do podvedomia dostal kdesi počas omše.
„Keď budete počuť o vojnách a nepokojoch, neľakajte sa.“
Hm, tam, za hrubými múrmi kostola, to znelo akosi bezpečne a vzdialene zároveň. Teraz, keď vybuchujú míny doslova za rohom, sa ich ozvena dunivo akoby ozývala priamo v hlave. Neľakať sa? Aj sa to dá? Úprimne, obrovská výzva udržať si teraz čo najväčší možný pokoj...
Bolo šialene ťažké počúvať rozprávania ľudí, ktorí sú tu a ich rodiny tam. Jedni myslia na druhých. Jedni v centre útokov – na Ukrajine, druhí na opačnej strane hranice – na Slovensku. V bezpečí. Počkať... Naozaj v bezpečí?
Chcem veriť a dúfať, do poslednej chvíle, že áno. Aj keď ako facka mi neprestajne rezonujú slová Ukrajinca, ktoré vyslovil so slzami v očiach.
Domov sa nemá vracať, prosí ho pre všetko na svete jeho mama. Nedokážem si predstaviť mieru zúfalstva matky, ktorá o také čosi žiada k čírej lásky k svojmu synovi. A ten syn, len pár rokov po prekročení prahu dospelosti, má strach. Skutočný, strašidelný. Jeho otázka je rečnícka, ale kruto bolestivá. „Ja sa bojím. A vy sa nebojíte? Myslíte, že Rusi sa zastavia...?“
Chcem sa zobudiť ešte raz. Nech opäť svieti slnko a spomienka na dnešný deň ostane len ako strašidelný sen. No viem, že to je len moje zbožné prianie.
Ten „svoj sen“ sníva absurdne ktosi tak, že ním búra všetky sny tisíckam ľudí dookola.
Až nepredstaviteľne intenzívne si uvedomujem, aký mám dar, že mám signál, počítač, posteľ, jedlo, strechu nad hlavou. Zatiaľ. Zatiaľ?
„... myslíte, že Rusi sa zastavia....?“
