To ohnivé peklo a pocity hrôzy mám pred očami ešte dnes. Akoby včera. Výbuch plynu v bytovke na Mukačevskej v Prešove. A ten des i pocit bezmocnosti. Vidieť, vnímať, ale nevedieť to zvrátiť a zastaviť.
Tieto pocity sa takmer v totožnej miere vrátili ako bumerang teraz. Pri pohľade na ľudí, ktorí utekajú pred vojnou.

Bolesť, pri pohľade na ktorú nie je slovná zásoba dostatočná. Ženy - moje rovesníčky, ktoré tlačia kočíky, za ruky vedú deti. V ústrety budúcnosti. Nejasnej, bolestnej, ale túžiacej po mieri a ochrane svojej rodiny. Bez muža, bez otca.
Bože, kde sme sa to zas dostali....?
Tí „šťastnejší“ vytvorili zázemie počas práce v zahraničí. Preč, inde, kde ešte vládne mier.
Jeden takýto otec rodiny prekročí hranicu, keď zbadá, že z ukrajinskej strany sa blíži jeho manželka a dieťa. To dievčatko sa rozbehne a skočí otcovi do náručia. Zaleje ho prúd sĺz... A s ním všetkých dookola, ktorý tento moment vidia.
Koľko bolesti znesie jeden človek...?
Bolestnú ľútosť vo mne chvíľami prebíjajú pocity zlosti a hnevu. Toto nie je tragédia, keď vybuchol plyn. Toto je tragédia, na začiatku ktorej stojí ľudské rozhodnutie.

Mať tú nadpozemskú moc, tvrdo by som skopla všetkých kompetentných z tých ich bublín tam hore, odkiaľ - odtrhnutí od reality - tú realitu tvoria. Bez ochraniek a bez falošného pocitu nesmrteľnosti ich postaviť do radu.
Do radu na tej hranici a ukázať im to, čo spôsobili, tie potoky sĺz, v ktorých by sa utopili. Možno by sa niečo pohlo. Možno nie.
No postaviť im pred oči tých, ktorým devastujú životy, berú spánok, ničia ilúzie, rozbíjajú rodiny. A nech im do tých uplakaných očí povedia: Áno, utekajte, lebo kus zeme, lebo hranice krajín, ten ľudský vynález, sme my svojvoľne povýšili nad ľudský život.
Z tej bezbrehej miery zloby mi je až fyzicky nevoľno.
Princíp sveta je však nemenný a ani vojna ho nezničí: žiadne zlo neostane bez odplaty. A kto seje vietor, bude žať búrku.