KOŠICE. Od vypuknutia konfliktu na Ukrajine ubehli bezmála dva týždne. Vestibul autobusovej stanice v Košiciach je počas stredajšieho poludnia (9. 3.) plný natoľko, že kam sa človek pozrie, tam nenájde ani jednu voľnú stoličku.
Mnohí postávajú, mladší sedia aj na zemi, majú pri sebe kufre alebo obyčajné igelitky. Vekovo sú zastúpené všetky vekové kategórie.
Slovenčina sa mieša s ukrajinčinou. Metropola východu je momentálne pomyselným babylonom národností i jazykov.
Bezhraničná materinská láska. Ukrajinka Julia musela ostať s chorou mamou, syna však chcela chrániť pred hrôzami vojny Čítajte Už sme tu, už je dobre
Rovnako to vyzerá aj vo vestibule vedľajšej železničnej stanice. Pri pohľade z vrchného poschodia sa to javí ako jedna veľká chaotická masa. Inak to však už je pri prechádzaní priamo v dave.
Malý chlapec, asi vo veku predškoláka, sa sediac na taške silno rozplače. Mama ho pohladí po vlasoch a niečo mu trpezlivo vysvetľuje.
Iná mama len zamyslene kolíše kočík a pozerá do diaľky, akoby niekoho čakala. Ďalšia žena vedie za ruku malé dievčatko a za ňou kráča žena v dôchodkovom veku.
„Prišli sme tu, lebo u nás je vojna. Vojna je u nás,“ zdôrazňuje Ľuba (72), na ktorej je vidno únavu a vyčerpanie.
„Ale už sme tu, dobre je už, nebojíme sa už,“ pokyvuje s nádejou v očiach. Jej dcéra alebo vnučka ju netrpezlivo volá preč. „No photo, no photo,“ kýve hlavou.
