KOŠICE. Keď zachytila prvýkrát informáciu o vypuknutí vojnového konfliktu na Ukrajine, okrem celej škály pocitov sa vynoril aj jeden intenzívny – túžba pomôcť.
Neustále však opakovala, že ona je len malinkou čiastkou toho, čo dobrovoľníci kvôli vojne v civilizovanom svete urobili. Avšak, práve na takýchto malých skutkoch bola hlavne v začiatkoch konfliktu pomoc postavená.
Po tom, čo jej večer zavolali, že sa jej pomocné ruky zídu, o necelých 12 hodín už bola o 200 km ďalej na východ.
Lýdia Vojtaššáková nesledovala to, čo sa deje na hraniciach, len z televízie, ale sama sa rozhodla priložiť ruku k dielu.
„Každý jeden človek bol jeden neuveriteľný ľudský príbeh,“ hodnotila po tom, čo opúšťala Košice, kde začiatkom marca dobrovoľníčila.
Prídete ráno? Áno
Akčná žena, ktorej empatia nie je cudzia, pretavila tieto dve skutočnosti do konkrétnej podoby. Ako jedna z desiatok, ba stoviek dobrovoľníkov, ktorí sa rozhodli byť tam, kde sú teraz najviac potrební.
Možnosť participovať bola pre Lýdiu výzvou i hnacím motorom, ktorý ju inšpiroval sa prihlásiť do registra dobrovoľníkov. Otázka vraj neznela Prečo? ale Prečo nie?
Keď sa dostala do databázy charity, v jeden pondelkový večer zazvonil telefón s neznámym číslom. „Mohli by ste prísť pomôcť?“ „Samozrejme.“ „A šlo by to už ráno?“ „Áno.“
Lýdia s úsmevom spomína na moment, keď sa doslova z večera do rána zmenili jej plány, no ona zareagovala promptne a bez váhania.
O siedmej ráno bola očakávaná na jednom z prestupných uzlov prichádzajúcich Ukrajincov, košickej železničnej stanici.
