Neskončila sa doba covidová a plynule sme bez nádychu prešli do doby vojnovej. Jedno sa prelína s druhým a do toho globálnu bolesť ešte umocní tá lokálna.
Vydesí čin streľby. Tak nepochopiteľný, že vyvolal obrovskú záplavu dohadov, otázok, súcitu, ale aj odsudzovania a súdenia.
Prečo musel zomrieť človek? Kto je vinný? Prečo to muselo dospieť až sem? Čia hlava teraz padne?
Je čudný, tvrdil policajt. Už je mŕtvy, zabil ho kolega Čítajte Otázok je milión, ale odpoveď ani jedna. Už tradične sa z nás, najmä v tom neuchopiteľnom priestore virtuálnej reality, stávajú fundovaní odborníci bez papiera. Diskutovali sme už o škodlivosti covidu i zbytočnosti očkovania, kritizovali sme podpisy zmlúv, prílev utekajúcich i macošský prístup štátu, ktorý má radšej „cudzie deti“ spoza hranice ako tie svoje vlastné.
A teraz je už, ako cez kopirák, každý psychológom, policajtom, analytikom, sudcom. Ako náramne ľahké je vyniesť ortieľ! Konať predvídavo akosi nie je v móde. Brať do úvahy varovné signály nie je podstatné.
Zbytočná vražda Kuciaka bola akýmsi prislabým výkričníkom. Výkričníkom a mementom, že podceňovanie je cesta do pekla...
Zastrelil svojho kolegu. Ministerstvo vnútra: Psychologickým vyšetrením musí prejsť každý adept na policajta Čítajte Teraz sa musí obdobný precedens po štyroch rokoch udiať znova. Znova, aby sa rozčeril ten zatuchnutý močiar, o ktorom každý vie, a predsa je s ním každý akoby spokojný. Len opäť to stojí až príliš veľa. Zmarený ľudský život...
Jeden život zanikol, lebo ten druhý sa akosi vymkol spod kontroly. Jeden život skončil predčasne, lebo ten druhý vinou choroby skončil pomyselne možno ešte skôr.
Moja drahá babka vždy hovorievala, že veci treba robievať s pokojom a empatiou, lebo „druhému do hlavy nevidíš“. Číra pravda.
Zlomeninu neprehliadneš, ale bolesť duše a zmätok v hlave nezbadáš. A nie, nedá sa to pochopiť.
Ako žena, ktorá nikdy nerodila, nedokáže pochopiť pôrodné bolesti, tak človek, ktorý nikdy nežil s krížom psychickej choroby – či ako jej nositeľ, alebo jeho rodinný príslušník, nedokáže pochopiť, čo musí ten druhý i jeho rodina prežívať.
Andrea Turčanová prosí ako matka o odpustenie za synovo vraždenie: Nerozumieme jeho konaniu Čítajte S chorobou sa žiť dá, ale prečo dovoliť, aby prevzala vládu aj nad životmi iným? Dať chorému zbraň?
Milióny otázok, ktoré položila jedna nepredstaviteľne bolestivá smrť. Niekto strieľal nábojmi. A niekto strieľa slovami. Väčšie či menšie zlo? Väčšia či menšia bolesť?
Zlo bude vždy vo svojej podstate zlom. Tak ako aj bolesť bude vo svojej podstate vždy bolesťou.
Vyriecť súd je ľudsky ľahké. Ale kto z nás, kladúc si ruku na srdce, môže byť skalopevne presvedčený, že jeho duševné zdravie do smrti nezradí...?
Môžeme lietať do vesmíru, tvoriť deti zo skúmavky, ale nikdy nepreskúmame to, čo ukrýva mozog i srdce toho druhého.
Oj, ako ľahko je súdiť...
