PETER GOMBITA je kňazom, ktorý svoj život zasvätil ľuďom na okraji spoločnosti. Popritom sa už roky podieľa na príprave Živej krížovej cesty v Prešove. Citlivo vníma všetko, čo sa okolo neho deje, aj útrapy doby, ktorú žijeme.
Tento rok ste Živú krížovú cestu stíšili. Čo bolo podnetom pre tento krok?
Kriku, hluku, napätia je všade vo svete veľmi veľa. Všade sa štrajkuje, nikto nie je spokojný, teraz do toho ešte prišla tá vojna. Chceli sme to preto trochu stíšiť. Človek musí viac prežívať a počúvať srdcom.
Myslíte si, že ešte vieme vôbec dnes načúvať srdcom?
Stále hovorím, že človek padne, je slabý, ale tam je Boh, aby nám pomohol a vstali sme, išli ďalej. Na našej ceste sa často stane na nejakom úseku, že sa nám zatmie a nevieme kam, nevieme z toho vyjsť. Boh nám však dáva svetlo, aby sme sa vrátili. Ukáže, kadiaľ ide cesta, dáva aj nádej, aj chuť to uskutočňovať, aj silu, lebo bez tej sily by to zase sme nevedeli. A čaká nás cesta neistá.
V čom napríklad vidíte tú neistú cestu?
Vojna, ktorú vidíme na Ukrajine, môže byť aj u nás. Nerád niekedy hovorím, lebo niektoré veci poviem dopredu a ešte neviem, čo to značí, ale pravdepodobne príde hlad. Či chceme, či nie. Je to veľmi ťažké o tom rozprávať.
Prečo sme sa podľa vás dostali do tohto bodu, bodu vojny a nepriateľstva?
Teóriu poznáme, Bibliu, aj ja som to ako kňaz študoval, ale mnohé veci som nevedel pochopiť. Viete napríklad, prečo sa panovníci priatelili s cirkvou? Cirkev učila ľudí pokore, poslušnosti, zodpovednosti k vzťahom v práci, v rodine. A teraz som na to prišiel – zoberte človeku prírodu, zoberte mu prácu a rozbije sa rodina. A zoberte mu náboženstvo – vieru, tak sme živočíšny tvor a začnú výboje, nepokoje, nenávisť.
Čo by bola teda cesta k „poľudšteniu sa“?
Vráťme sa a vráťme človeka k prírode, k rodine, k náboženstvu, k viere. K priateľstvu, k práci. A potom bude známa tá cesta, ktorú máme, to naše poslanie i úloha. Práca ma posväcuje, no keď ja ležím pod gánkom, pri schodoch, tak sa nerozvíjam. Vo mne osoba alebo časť môjho života nerastie.
Keď nechodím na kultúru, tak vo mne nerastie kultúrny človek, lebo tá kultúra vzdeláva, pretvára človeka.
Ak nechodím do prírody, nesadím, pričom niekedy ľudia sadili, a boli spätí s prírodou, so zemou, jednoducho sa ochudobňujem.
A keď som chudobný, som smutný, nespokojný. Darmo budeme mať čokoľvek, akýkoľvek blahobyt, ak sme na srdci, na duši smutní a nemáme zmysel v živote.
Koľko mladých je nespokojných, nemajú v živote zmysel? Sám hovorím ako kňaz – daj mi, Bože, radosti, zdravia trochu. Nečakám ani neprosím o dlhý život, som spokojný a šťastný, chcem sa len dobre pripraviť na večnosť. Viac sa bojím toho smútku a choroby ako čohokoľvek iného. Tak sme postavení, stvorení, aby to človek takto prežíval.
Teraz žijeme ťažké časy, po covide prišla vojna. Vnímate, že nás to niečo aj učí, alebo ostávame hluchí a slepí ako ľudia?
Sú to isté veci, ja vravím, že sa museli udiať, lebo ako človek má svoju genetiku, všetko má pravidlá. Keď viacej vypijeme, musíme grcať, stratíme chôdzu, nevládzeme chodiť, porušili sme akési pravidlá tela. Naša Zem má tiež svoje pravidlá. Porušíte to, a tak začnú povodne, záplavy. A v srdci koľko ľudí už nosí nenávisť, nepokoj?
Vojna musela vypuknúť a je tu. Príde na pšenicu mor a budeš na ňu pozerať, zapáliš ju, aby sme sa nenakazili. Nemáš chleba. Nechcem strašiť, lebo by sme mali žiť, ale aj toto nás má niečo naučiť.
A naučí?
Bojím sa, že nás to nenaučí. Ani ja som sa po covide veľmi nezmenil, myslel som si, že viac si budem vážiť ľudí, hodnoty, ale je to málo. V sebe samom som málo spravil. Aj myšlienkou, skutkom – mal by som byť človek viac radostný, viac sa tešiť, hoc z kvietka, ktorý vychádza, z pozdravu.
Keď nemáš úctu k autorite, k veciam, strácaš sám seba, svoje hodnoty a potom sa nevieš tešiť. A prečo? Lebo tie veci nesprávne ukladáš do svojho života. Nesprávne pozeráš, rozprávaš, vnímaš. Zmeň prístup, maj úctu a získaš zmysel.
