PREŠOV. Sezónu, ktorú Divadlo Alexandra Duchnoviča koncipovalo v duchu diel ruských autorov, uzatvára posledná premiéra hry Červená kalina autora Vasilija Šukšina.
Réžie sa chopil hosťujúci a už hercom aj divákom Prešova dobre známy Matúš Oľha.
A aj napriek náročným časovým podmienkach sa pustili do neľahkej témy mentality ľudí a ich predsudkov voči tým druhým, tým „na okraji spoločnosti“.
Ďalší z radu ruských autorov
Hru Červená kalina mala pôvodne režírovať Petra Kovalčíková.
Okolnosti sa však vyvinuli tak, že sa nakoniec tejto úlohy ujal režisér Matúš Oľha.
V premiére ju uvádzajú po posunoch v harmonograme až v treťom termíne (15. júna). Hra je v rusínčine.
Výber autora spadá do koncepcie aktuálnej sezóny, počas ktorej sa Divadlo Alexandra Duchnoviča zameralo na ruských autorov.
„Zbierka poviedok ruského autora Vasilija Šukšina hovorí o ruskej periférii. My sme si z nich vybrali dve poviedky – Červená kalina a Materinské srdce, pričom dramatizáciu sme spracovali konkrétne pre naše divadlo. Chceli sme ňou ukázať divákom pohľad na človeka, ktorý prichádza z väzenia a snaží sa etablovať do života,“ vysvetlila dramaturgička Terézia Mindošová.
Predstavenie podľa jej slov ponúka sondu do sociálnych pomerov i pohľad na ruskú mentalitu.
Režisér Oľha: Problematika, ktorá oslovuje aj dnes
Ako prezradil režisér, čaro tvorby Šukšina nestráca na aktuálnosti ani v súčasnej dobe.
„Veľký ruský a sovietsky spisovateľ Vasilij Šukšin prináša do literatúry témy periférie a zásadné problémy človeka. Práve preto je známy, a preto nás oslovuje aj dnes.“
V jeho dielach sa zobrazujú hraničiace situácie, ktoré ale nemajú veľa pozitívneho.
„Každý človek v sebe nesie niečo božské aj pekelné. Niekedy stačí len málo a človek sa ocitne na druhej strane. Na Šukšinovych postavách je sympatické to, ako citlivo vnímajú svet. No končievajú tragicky a práve to by malo prinášať katarziu,“ opisuje režisér.
Stret s prešovským divadlom nie je premiérou, naopak, patrí k s obľubou pozývaným hosťujúcim režisérom. A u mnohých – ako na strane hercov, tak aj na strane tvorcov - sa nielen vďaka režisérskemu vedeniu, ale aj výberu autora akosi spontánne oživovali spomienky.
„V DAD-e sme sa s Šukšinom stretli pred dvadsiatimi rokmi v inscenácii Za jasných nocí, kde sme skomponovali ešte s nebohým dramaturgom Vasiľom Turokom päť poviedok. Teraz sme s mladou dramaturgičkou Terezkou Mindošovou spojili Červenú kalinu a Materinské srdce cez tému obety a odpustenia, to celé cez hlavnú predstaviteľku matky. Téma sa odohráva na pokraji regulérneho života. Sú to väzni, ktorí skĺznu do tejto pozície často vďaka nešťastnej náhode. A tým pádom nesú so sebou biľag, ktorý ich v očiach spoločnosti diskvalifikuje. My, naopak, ukazujeme vnútro, ktoré ich predurčuje k veľkému životu, o ktorý sa napriek týmto okolnostiam snažia,“ opísal režisér hĺbku diel.
Postava, ktorá je vnútorne rozorvaná
Rolu Jegora si zahral Jozef Pantlikáš.
„Postava Jegora mi osobne veľmi sadla,“ skonštatoval jej nositeľ. Ako bližšie priblížil, „ide o človeka, ktorý nemal v živote veľa šťastia“. Mal starších bratov a sestry a v ťažkých rokoch bol prinútený odísť s jedným z bratov z domu.
„V živote sa im ale veľmi nedarilo, a tak sa dostal na šikmú plochu. Stal sa zlodejom, dostal sa do zlej partie, ktorá ho zneužívala, a tak išiel sedieť do väzenia, no svojich kumpánov ani tak nevyzradil“.
Počas pobytu v base si písaval s jednou ženou. Keď vyšiel von, chcel začať nový život.
„Samozrejme, písal jej aj veci, ktoré neboli pravdivé. Trochu prikrášlil, nenapísal celú pravdu, ale keď sa stretli prvýkrát, iskra preskočila. Aj ona veľmi chcela byť šťastná v živote, lebo už raz rozvedená bola, nemala šťastie. A hľadala ho rovnako ako Jegor, pričom práve on jej ho obrátil naopak,“ priblížil Jozef Pantlikáš.
Jeho hrdina však nekončí práve najšťastnejšie...
Napriek tomu túto hereckú príležitosť si veľmi pochvaľuje, práve kvôli samotnému charakteru postavy.
„Jegor mi dal možnosť si zahrať nielen komediálnu postavu alebo vyslovene negatívnu, vyhranenú, ale možnosť zahrať si človeka rozorvaného: aj dobrého, aj zlého. Je to naozaj zaujímavý charakter.“
A čo bolo pre neho počas procesu skúšania najťažšie?
„Najťažšie bolo to málo času na prípravu. Vlak bol veľmi rozbehnutý a ja dosť vnímam tú rýchlosť. Mal som obavy, ako to dopadne, ale premiéra bude, inscenácia je postavená, tak sa tešíme na diváka,“ dodal Jozef s úsmevom.
Autor, ktorý píše bravúrne, už len hrať, tvrdia herci
Ľudmila Lukačíková, ktorá si v oboch poviedkach zahrala mamu, vníma Šukšina ako skvelého autora.
„Zahrala som si ho už aj pred 20 rokmi a je to pre mňa významný znakový scenárista, režisér a herec. Pri Červenej kaline si sám písal scenár, zrežíroval aj zahral hlavnú rolu a ženu mu robila jeho civilná manželka,“ opísala Ľudmila pozadie hry.
Jej ako herečke sa vraj hrajú jeho roly výborne.
„Šukšin je majster na vypísanie charakterov. O to napíše tak krásne, že tam len už zahrať. Veľmi pekne opíše psychiku, psychológiu svojej postavy, do detailu. Už len prečítať a hrať,“ vysvetľuje Ľudka.
Aké sú jej materinské roly? V prvej hrá matku Jegora (Jozef Pantlikáš), v druhej matku Viťku (Vladimír Roháč).
„V poviedke Materinské srdce hrám mamu Viťaku, ktorý sa napil, okradli ho, pobil sa a skončil vo väzení. A moja rola mamy je mamou, ktorá prejde súdy, prokuratúru, do cerkvi zájde, všetko spraví, aj ďaleko zájde, len aby pomohla svojmu synovi. To materinské srdce nepozerá, či je to pešo, či je hladná, ona chce zachrániť syna. Všetko prejde, aj skaly rozbije,“ opisuje divadelná mama.
V tejto poviedke je jej rola viac rozpísaná. Pri Červenej kaline je v miere menšej, keďže tam sa to fokusuje na Jegora, ktorý prichádza domov k mame, ale tá ho nepozná.
Daniela Libezňuk: Akoby som sa vrátila v čase
Po materských povinnostiach v reálnom živote sa na divadelné dosky DAD-u vrátila Daniela Libezňuk.
„V Materinskom srdci som dievča, ktoré okradne Viťku a ten sa potom dostane do problémov, zarmúti svoju mamu. V Červenej kaline som Jegorova niekdajšia láska a terajšia láska muža, s ktorým potom príde do potýčky, člena partie grázlov,“ opisuje Daniela.
Rovnako je súčasťou chóru, ktorý dej sprevádza akoby v pozícii komentátora. Pri hre však Daniela prezradila, že sa počas skúškového obdobia akoby pomyselne vracala v čase.
Jej prvou hrou na doskách DAD-u bola práve hra z pera Šukšina Za jasným nocí, ktorú zhodou okolností režíroval tiež Matúš Oľha.
„Som rada, že sme sa k Šukšinovi vrátili. Bola to pred tými 20 rokmi krásna spolupráca a teraz akoby sa to opäť vrátilo. Ešte s vyzretejším režisérom a aj nami hercami,“ teší sa Daniela.
Ako spomenula, vtedy ešte hrala s nebohým Sergejom Hudákom a teraz, keď sa pozrela počas skúšania do zákulisia, kde pracuje na technike jeho syn Nikita, „ktorý má otcove črty, až ma to prebralo. Zdalo sa mi to akoby na pomedzí čarovného“.
„Vtedy to bolo moje prvé predstavenie, živo si to pamätám. A myslím si, že aj divák, ktorý príde teraz po 20 rokoch do divadla opäť, si tam niečo z toho niečo nájde, nejaké podobnosti,“ zamýšľa sa Daniela.
Aj ona si výber autora veľmi pochvaľuje.
„Šukšin píše tak, že keď to čítate, zrazu cítite, že ste tá postava, ste ten charakter. Nie je to zľahčovanie pre herca, ale keď to správne pochopíte, tak sa dostanete do situácie, že sa to ani inak nedá zahrať, lebo je to tak presne vykreslené - poetika, rukopis sú tak bohaté, že asi ani nevedel, ako dobre píše,“ zhodli sa Ľudmila s Danielou v tom, aký je pre ne ako herečky autorsky obohacujúci.
Tvorili pod tlakom. A plodne
O scénografiu predstavenia sa postaral Jaroslav Valek, kostýmy mala na starosti Alžbeta Vakulová.
Hudba bola v rukách domáceho skvelého hudobníka Martina Husovského. Keďže nacvičovanie hry sprevádzali rôzne ošemetné okolnosti, čas na jej prípravu bol o to kratší.
„Bolo to naozaj veľmi krátko. Ja som dostal ponuku pred dvoma mesiacmi, ale vzhľadom na to, že som niesol túto tému ešte od spomínanej inscenácie v sebe, tak som sa veľmi potešil,“ priznal Matúš Oľha.
A že nešiel do jemu neznámeho prostredia, sprevádzala ponuku aj radosť z toho, s kým bude pracovať.
„Tento súbor je natoľko disponovaný, že sa dokázal zmobilizovať. A ja som tiež pripomenul, že niekedy, ešte pred vojnou, tie profesionálne divadlá pracovali na vzniku inscenácie maximálne dva týždne. Tento luxus pracovať na inscenácii mesiac alebo dva priniesli do divadla až pomery po vojne,“ skonštatoval režisér.
Do prešovského divadla prišiel 10. mája, len niečo vyše mesiaca teda trval celý skúškový proces. Skúšalo sa dvojfázovo – aj dopoludnia, aj popoludní a nevynechali podľa potreby i víkendy.
No Matúš Oľha vyzdvihol jeden fakt: „Za 40 rokov som prešiel tucet divadiel, na Slovensku aj za hranicami. A musím zdôrazniť, že tento kolektív má jednu vzácnu vlastnosť – keď ide do tuhého, vie sa zomknúť a ísť k cieľu. Vedia sa potiahnuť, kára je ťahaná spoločne. Nie sú to technickí herci, ale ten divadelný súbor v najlepšom zmysle.“
A ako sa prešovskí herci popasovali s týmto skúškovým procesom, to ukážu v prvej premiére Červenej kaliny 15. júna a v druhej 22. júna.
Lebo, ako podotkol režisér Oľha, „človek je ako oliva. To najlepšie z neho ide pod tlakom“.
