Došlo už i na mňa. Ako sa vraví, že na „každu šviňu voda vre“, tak tá športom podpálená aj mne už vzkypela.
Poslali ma písať o športe. Mňa. O športe. Oxymoron horší ako tá sviňa v paráku (oxymoron - akože protiklad, vysvetlenie autorky pred kolapsom po tom, čo sa jej tej správy dostalo).
Ako môžem písať o niečom, o čom nemám šajn? To by som si písať ešte aj o chémii trúfla skôr, hoci mi z nej štyri roky hrozila sólová trojka a profesor mi dával konečnú známku (vraj, podľa jeho slov) skôr za tie moje oči vábne ako za tie vedomosti chabé.
Číro-číre zúfalstvo ma prepadlo. Noc predtým sa mi snívalo, že ma zas postavili do brány (traumy z detstva povstali) a mala som brániť za trest, že chcem o futbale písať, ale neviem, čo je to penalta. Namojveru, zobudila som sa o pol tretej s vrúcnym prianím, že keby tak ráno začalo pršať prvú ligu...
... nezačalo. Naopak, škvarilo už od východu slnka. Štart vynikajúci. Keď už pečie a celý deň sa vysmážať s ostatnými, tak sa aspoň doopaľujem, napadne mi pri pohľade do skrine hľadať výhody v nevýhode. Pripečený základ z hrabania by sme mali, už to len dosmažiť.
Smažila som sa i ja, i moje mozgové bunky. Ešte teraz cítim ten intenzívny pocit bezmocnosti pri pohľade na plné ihrisko chlapov, ktorí sa uháňajú za loptou. Rozhodcovia pískajú. A ja nemám šajn, že prečo.
Premiérová Liga zamestnancov v Raslaviciach: Víťazstvo ostalo doma, do firmy si vyberajú ľudí priamo z trávnika Čítajte Ale zas, pri všetkej svojej skromnosti, si neskromne myslím, po tomto mojom nezabudnuteľnom futbalovom zážitku a dosiahnutí svojho pomyselného osobnostného novinárskeho stropu, že som pre športové písane stvorená presne tak, ako je pani Romana Tabák stvorená pre politiku! Bezkonkurenčne.
Na moje bezbrehé novinárske šťastie skoncentrované v tej chvíli na raslavickom ihrisku však boli všetci páni náramne fajn. Asi cítili vibrácie mojej rezignácie. Stačilo mi priznanie, že som futbalový analfabet a poľahčujúca okolnosť pre mňa otvorila priestor na monológ pre nich.
A okrem toho, že boli zhovorčiví, boli ešte aj vtipní. A dobrí.
Keď im malí čokoládoví špunti po kríkoch zbierali odkopnuté lopty, na konci na nich nezabudli – dostali svoj veľký pohár koly i vrúcnu vďaku. A že niekedy stačí fakt málo, o tom svedčili tie blažené úsmevy na zafúľaných tváričkách.
Samozrejme, najlepšie veci sa človek dozvie po vypnutí diktafónu. Aj tie nepodstatné. Či podstatné?
„Na, a ci treba kuric pred zapasom a potom nescihaš dichac!“ prúdil jeden druhého po tom, čo sa ten cez prestávku sklátil na lavičku. Ale cigu nevytiahol. Do istoty.
Ale boli i repliky podstatne bolestivejšie.
„Som čekal, že mi odkopne vaj**!“ Au! Toto zabolelo aj mňa, aj toto, čo nemám. Bidňaci.
Asi po dvoch hodinách prerušovaného civenia, ako si tam tak lietajú, mi napadne, že aspoň obmrknem, či sú tam dajakí pohľadní. Nech z toho dačo má i moja ženská nešportová duša.
Ale zjavne starnem, lebo skôr, ako mi pohľad na niektorom postojí, postoja moje myšlienky – náramne by ma teda, ale fakt naozaj, zaujímalo, kto im tie dresy vlastne perie?!
Keď sa jeden hráč náruživo hodí za loptou a celkom statočne si od tej trávy zasviní svoj žiarivý dres, rozmýšľam, či sa také šmuhy od trávy dajú vyprať aj na 40 °, alebo je to minimálne taký boj o očistu ako je ten o loptu na ihrisku.
Nechcela by som prať futbalové dresy, končí môj ešte ani nezačatý očný prieskum. To skôr by som si vedela predstaviť tie borovičkou a pivom očapané krojové nohavice.
