PREŠOV. Na pódiách podmaňujú svojou energiou, šarmom a nezameniteľným speváckym prejavom. Čerpajú z autentických materiálov, ale dávajú im nový šat. Štylizovaný, charakterizovaný ich vycibreným trojhlasným spevom.
Spevácka skupina Rosa z Prešova teraz vytvorila jedinečný projekt. Tri ženy, tri speváčky, tri matky načreli až na dno ženskej duše.
Na svetlo prinášajú nielen otázky, ale spoločne sa dotýkajú aj odpovedí na to, čo ženské pokolenie trápi, teší i bolí už celé generácie.
V programe Ženy odhaľujú problematiku ženstva aj materstva zároveň.
Ženy najlepšie pochopia iba ženy
Vo svojom novom jedinečnom počine Ženy ponúka Spevácka skupina Rosa (Monika Fecenko Maliková, Miroslava Bereščíková a Irena Veverková) pomyselnú sondu do duše nežného pokolenia.
Pôvodný impulz vzišiel od jednej z nich, Mirky, ktorá vraj prišla s nápadom stvoriť niečo iné, nové, inovatívne. A aj keď predstava nebola konkrétna, vízia a zápal boli nákazlivé.
„Mirka je vizionár. Predstavovala si celovečerný program, kde by bolo niečo aj náučné, aj veselé, aby to bolo, obrazne povedané, aj do polievok, aj do omáčok, aj do všetkého, aby sa dali čísla vyňať, aj dať dokopy, Aby to mohlo ísť do kostolov i na Deň matiek, pre dôchodcov, na folklórne vystúpenia i festivaly v lete. Avšak nevedela, čo presne by to malo byť, no predstavy boli bohaté. Rozmýšľali sme teda, o čom by to malo byť,“ spomína Ika Veverková, jedna zo zakladateliek speváckeho tria.
A výber témy prišiel úplne prirodzene a spontánne. O ženách.
„Prvou vecou bolo to, že téma má byť ženská. O ženách vedia najlepšie len ženy. Niečo v duchu toho, čo ženy prežívajú nielen dnes, ale žili tým aj kedysi. Veci, ktoré sa nespájajú len s dnešnou dobou, nevznikajú dnes, ale riešili ich naše predchodkyne už aj v minulosti. No a každá žena rieši to, či má, či nemá – deti,“ opisuje Ika.
S hĺbkou, posolstvom, odkazom
Týmto smerom začali ťahať niť svojho programu. Žena ako matka či nematka.
„Pozeráme sa na to cez rôzne aspekty. Žena, ktorá otehotnela nečakane. Žena, ktorá dieťa nechce, lebo si ním skazí postavu, teda nechce dieťa kvôli kráse. Pri inej je to nechcenie kvôli kariére, peniazom, bojí sa, že jej niečo utečie, chce mať svoju veselosť, slobodnejší život, nechce to prežívať s deťmi. Inde sú to sociálne problémy, potom rôzne závislosti, pálenka, ktorá dieťa zahubí,“ vymenúva Ika.
Dotýkajú sa i problematiky potratu. Vždy ale na konci prichádza memento celého čísla. Dieťa, ktoré v nárečí toho konkrétneho regiónu (Spiš, Šariš, Rusíni) predostrie prozaické dôvody, prečo sa narodiť má. Spolupracovali pritom s deťmi zo škôlok.
„Veci sa riešiť dajú a vôbec nemusia byť komplikované. Na všetko má dieťa taký jednoduchý argument, že ním odzbrojí každého dospelého. Dáva jednoduché dôvody, prečo sa narodí, prečo sa má narodiť, čo sa potom bude diať.“
Podmazový hudobný podklad dotvára zvuk tečúcej vody, ktorá symbolizuje kolobeh života.
„Aj tá voda musí prejsť svoju cestu, razí si ju i cez a pomedzi kamene. Najzákladnejšou myšlienkou je, že existovala žena, ktorá mala oveľa väčší problém. Panna Mária. No ona povedala - prijímam. A tak by sme mali prijímať aj my,“ opisuje Ika.
Popri hlbokých odkazoch nechýbajú aj úsmevné momenty či interakcia s divákom. Pri scéne nestavali na monumentálnom efekte, ale skôr na komornom prevedení.
„Nemusia to byť rekvizity veľkolepé, ale podstatná je príjemná, komorná atmosféra,“ vysvetľuje Ika.
A scéna zároveň spĺňa ešte aj atribút funkčnosti – vedia ju v prípade potreby sťahovať kamkoľvek.
Otázky nielen kladú, ale aj nad nimi uvažujú
Zvláštne herecké kurzy dievčatá neabsolvovali, pracovali so svojím vlastným ja.
„Máme už v sebe charakteristický štýl prejavu. Stretli sme sa aj s tým, že sme ako ochotnícke divadlo, ale to je skrátka v nás. Sme samy sebou, a predsa asi aj v tom prejave sa do istej miery objavia prvky ochotnícko-štylizované,“ vysvetľuje Ika.
Náročné vraj bolo v rámci programu vedieť sa primerane „prepínať“ na počkanie medzi jednotlivými číslami.
V jednom byť taká veselá „kekešnica“ a o minútu nato už zádumčivá udupaná žena. Počas skúšok sa prirodzene posúvali a vylepšovali.
„Zistili sme, že nemôžeme dlho kľačať na kolenách, lebo sa tak nedá dlho spievať. Ako režisér robí, tvorí, má o niečom predstavu, ale počas programu vychytá myšičky, tak takto to bolo aj v našom prípade.“
Celý program vystavali na úplne nových, jedinečných číslach. Vraj „neoprašovali“ nič zo svojho už známeho programu. A zameriavali sa nielen na spevácke prevedenie, ale i na to, aby diváka zasiahli priamo do srdca.
„Je jednoduchšie nastoliť otázku. Otázky nám nastoľujú filmy, knihy, ale kto mi dáva odpovede, riešenie? Vidím, aká je situácia ťažká, ale kto mi ju zodpovie? Veľa sme sa o tom s dievčatami rozprávali. Nie je to o tom, že súdime, ale my skôr uvažujeme. Aké my ženy sme. Raz sme také, inokedy zas také.“
To svoje prevedenie ukážu v predstavení Ženy už tento štvrtok, 23. júna, na veľkej scéne Divadla Alexandra Duchnoviča.
Aj po obmene je to stále Rosa
Ako kolobeh života prináša prirodzene zmeny, neobchádza to ani Rosu. Po tom, čo trio opustila po odchode do Nemecka Katarína Lukčíková, ktorá bola roky stabilnou súčasťou, nastúpila na jej miesto Mirka.
Hoci, ako Ika priznala, náhradu nehľadali pôvodne úplne inú. Hľadali soprán. A našli hlboký alt.
„Mirka nás raz líčila na CD. A potom sa tak rozplakala – keby som vám mohla robiť aspoň krojárku. A vtedy sme ešte nevedeli, že Katka pôjde preč. Následne medzi práve Mirka prišla a skvelo zapadla. A aj keď nám odišiel krásny vysoký soprán Katky, Mirku s jej hlbokým altom sme zobrali. A práve ten k nám zapadol, lebo my dve s Monikou sme boli ochotné sa presunúť do vyššej polohy, hlasovo sme sa teda poposúvali,“ spomína Ika.
Objavili sa vraj aj menšie obavy z toho, či ešte bude Spevácka skupina Rosa, po obmene, stále tou istou Rosou.
Dodnes si vraj živo spomína na ich vystúpenie v Miklušovčiach.
„Dlho sme uvažovali, či bude Rosa stále Rosou, predsa len, prišla iná farba hlasu, nastalo naše iné hlasové rozdelenie. Išli sme na to vystúpenie s takou malou dušičkou, ale nakoniec sa nám potvrdilo – áno, stále je to Rosa. Stále sú tam tie štylizované hlasy, stále tá nákazlivá energia,“ teší sa Ika.
Nepochybne to bude tým, čo ich prirodzene sprevádza. Nesmierna charizma. Ika toto naše vnímane so skromným úsmevom potvrdzuje.
„Áno, stretávame sa s tým, ako nám ľudia hovoria – z vás troch ide taká žiara, charizma, fluidum, ste tak kompatibilné. Keď vraj prídeme i na pokojnú 50-ku, hneď má iný nádych. Asi je to aj tým, že každému okolo nás prajeme a každý praje nám,“ s vďačnosťou dodáva duša tria.
Komercia? Týmto smerom nie, milujú autenticitu
Ika spomína napríklad aj na úsmevnú príhodu, keď vraj raz išli vystupovať a už-už začínalo pršať, no len čo vyšli na pódium a začali spievať, mraky sa roztrhli a začalo svieti slnko.
„Vtedy sa s nami moderátor lúčil – a odchádzajú šamanky z Rosy,“ smeje sa.
Čarovať vraj ale nevedia, no čarujú so svojím šarmom a kvalitou speváckeho prevedenia. Na tom si zakladajú ako na pilieri svojho prejavu.
„Človek, ktorý tomu rozumie, vie že niektoré harmonické spojenia sú, či nie sú povolené v profesionálnej úprave hudobného diela. Melódia ako taká nikdy nie je sama o sebe zlá. Dôležité je ju upraviť na trojhlas. A my chceme kvalitu, aj v prejave, aj napríklad vo fotení na CD či plagát, aby to bolo vždy profesionálne,“ zdôrazňuje Ika.
Napriek tomu však nebažia po rýchlej sláve.
„Stále hovorievam, že svetská sláva, poľná tráva. Nelákalo nás ani ísť do Zem spieva. Myslím si, že sme kdesi inde a nepotrebujeme, aby nás ľudia spoznávali takto, ale chceme, aby nás poznali skrz osobné stretnutia s nimi a vnímali hodnotu nášho prejavu, brali nás skrz neho,“ vysvetľuje Ika.
Je vraj príjemné žať potlesky a vďačné slová, ale nie je to len o tom.
„Robíme to vo voľnom čase, bez konkrétneho zastrešenia, no robíme veci, ktoré nás nesmierne bavia a potom prichádza dobrý pocit. A ak aj druhý človek pochopí, čo sme mu chceli dať, vtedy prichádza taký pocit zadosťučinenia.“
Veľmi ich tešia festivaly, ale aj oslavy, kde len tak spontánne bavia ľudí okolo stolov.
„Myslím, že sme veľmi spevavý národ, z čoho mám veľkú radosť. A je podstatné uchovávať tú autenticitu. Nechcela by som robiť biznis folklór, ale veľmi by som chcela, aby to bolo stále umenie,“ zdôrazňuje Ika.
Chceli robiť niečo iné, zložitejšie
Práve toto vnímanie skrz optiku čohosi umelecky hodnotného stálo pri počiatkoch SS Rosa. Tie siahajú už takmer 20 rokov dozadu.
V tom čase Irena Veverková viedla spevácku zložku vo Folklórnom súbore Dúbrava, hudobnú zložku vtedy viedol Jano Štovka.
Ika mala v tom čase v sebe túžbu robiť aj niečo iné, technicky náročnejšie.
„Nikdy som nechcela byť ani som sa neprofilovala ako sólo speváčka, len skrátka som mala dobrý sluch, v ZUŠ-ke som robila klavír. A vždy sa mi páčil ten súzvuk tónov, počula som to, doladila sa. Som alt a spočiatku mi vravievali, že nemám veľmi silný hlas, ale postupne hlasivky zosilneli a tá sýtosť prišla.“
Dúbrava v čase jej pôsobenia razila cestu najmä jednoduchších dvojhlasov. Vtedy prišli do speváckej partie Katka s Monikou, ktoré Ika hneď zobrala, lebo vraj „hlasy mali ako sestry, boli frontmanky, vyspievané. Mám rada prirodzené hlasy. Postupne sme sa akosi prirodzene vyčlenili, začali sme robiť štylizované veci, ktoré nás bavili, chceli sme robiť niečo zložitejšie“.
Svoje spevácke pôsobenie stavajú aj na výskume – na hľadaní originálnych piesní.
„Teraz tých materiálov veľa nie je, nositelia ľudovej piesne postupne vymierajú, alebo sú tu tí, ktorí nemajú prejav tak autenticky čistý, lebo naň už vplývajú rôzne pozmenené piesne. Najčistejšie sú zápisy starých melódií a to je pre mňa obrovské bohatstvo, k takému prameňu sa dostať,“ konštatuje Ika.
Za výskumom sú následne hodiny práce, aby to sedelo aj obsahovo – ak sú piesne o mlynárovi, aby to bolo celé na tematiku mlynárov, konzistentné, rovnako napríklad pri kole piesní s tematikou frajerov a podobne.
Rendoš: Bez muziky vyniknete krajšie
Rosa sa teda prirodzene vykreovala z folklórneho súboru. Postupne sa vyprofilovali ako spevácke zoskupenie a cappella, teda bez hudobných nástrojov.
Tiež to prišlo cez súhrn viacerých okolností.
„Bolo nám treba vždy zháňať inú muziku, iných harmonikárov, zhrávať sa s nimi a problém bol i to, či vôbec mali čas. Potom sme museli spoločne hľadať cestu, vždy to bola iná dynamika, na všetkom bolo treba pracovať. A raz po jednom vystúpení prišiel za nami Milan Rendoš a hovorí – dievčatá, a načo vy tu máte tú muziku? Oveľa lepšie by vyzneli čisto len tie vaše hlasy, bez hudby,“ spomína Ika.
Vraj to vtedy brali ako milé polichotenie, ale keď sa nad tým zamysleli, zhodli sa, žeby práve to mohla byť ich cesta.
„Sme tri, netreba nám auto navyše, ľahšie sa dáme dokopy tri ako ešte aj s nejakým hudobným telesom. Spievame svojím hlasom, prirodzene, naturelom, hoci, paradoxne, úpravy sú školené. Nikoho nepovažujeme za konkurenciu, ale chceme a túžime, aby bolo medzi divákmi cítiť, že my sa na javisku bavíme,“ vysvetľuje Ika.
Dostalo sa im však v minulosti napríklad aj možnosti a cti spolupracovať s muzikantami z Frišu z Českej republiky, s ktorými sa zoznámili v Prahe. Tí ich oslovili, „dvorný“ Miloš Veverka im následne pripravil úpravy a cez slúchadlá a nahrávky spievali do podkladov.
„Veľa robí práca s upravovateľom,“ zdôrazňuje Ika s tým, že „kompozícia je predpisová, štylizovaná, ale podanie je naše“.
Výber piesní vraj dievčatá v plnej dôvere nechávajú práve na Iku.
Žijú s nimi Jabluka
Speváčky sa vo svojom prejave neboja aj iných tém, tých, ktoré akoby neboli dosiaľ úplne podchytené.
„Máme napríklad naspievaný staroslovienský otčenáš v štvorhlasej podobe, lebo tých veľkolepých otčenášov je dosť. Mária Makarová zo Sedlíc nám tiež predstavila, ako sa spievalo v procesii cestou pútnikov na Mariánsku horu. Dnes nebadáme spracovávanie do folklórnej podoby aj vecí náboženskej problematiky. Sú to skôr zväčša chorály, piesne z Jednotného katolíckeho spevníka, ale dávať to do štýlu folklórneho a nie kostolného, to nie je úplne bežné. Túto dieru na trhu ako keby nikto neobsadil,“ zamýšľa sa Ika.
Dievčatá vo svojom fungovaní postupne stále s nadšením napredujú.
„Neprestajne hľadáme niečo akoby zložitejšie – na dych, citlivosť tónov. Mnohé piesne, napríklad mlynárske, boli spočiatku náročné, ale asi potrebovali, aby im dozrel čas, aby sa uležali. V prvých rokoch som s dievčatami veľmi cvičila - tvorba tónu, dych, dĺžka, čistota. Teraz na to nie je čas, prídeme a spievame, lebo už máme rodiny a sme vďačné Bohu, že sa vôbec stretneme. Aj to si ten čas každá stráži, aj keby pečené holuby z neba padali, ale je naša skúška,“ smeje sa Ika.
Symbióza z pódia priam srší, a že to funguje, vedia aj ony samy, keď napríklad počas vystúpenia komunikujú len očami a presne sa vedia automaticky naladiť. V duchu absolútnej synchronizácie.
Jednou z doslova kultových piesní, ktorá sa k Rose viaže, je pieseň Jabluka. Tie vraj chcú ľudia na každom jednom vystúpení.
„Je to naša prvá vec. A dnes všade, kam prídeme, na každom vystúpení, túto pieseň od nás chcú. Ako Monika s úsmevom stále konštatuje – to me asi i na cintir s jablukami povežu,“ smeje sa Ika.
Taký náš „ľudový Fragile“
Tajomstvo úspechu je pri Rose symbiózou viacerých faktorov. Okrem kvality je to napríklad aj výber samotných piesní, ktoré prezentujú.
„Nevyberám odrhovačky, ale veci, ktoré sú málo známe, archaické a ľuďom ich ukážeme v úplne inom prevedení,“ opisuje Ika, ktorá má na starosti dramaturgiu, teda prevedenie do podoby, ako budú veci poskladané.
A z toho plynie aj následná gradácia. Celé je to vraj tiež o umení profesionála, s ktorým spolupracujú. Vyše 17 rokov im úpravy robí fundovaný človek, muzikant Miloš Veverka.
„Spracovával to vždy vyslovene pre nás, už veľmi dobre poznal naše hlasové polohy, v čom sme dobré, ako znie ktorý hlas, aký dlhý dych máme.“
Keďže nie sú zoskupením, ktoré sprevádza muzika, stavajú len na svojom hlasovom prevedení.
„Harmónie nie sú typicky folklórne, hlasy musia teda byť k tomu primerane priradené a rozdelené. Napríklad dve z nás spievajú a jedna ťahá, aby stále niečo znelo, spievalo,“ opisuje Ika.
Vraj sa stretli aj s tým, že ich iní kopírujú.
„A na to sa nám dostalo odpovede, že buďte rady, to znamená, že je to dobré, ak vás iní kopírujú.“
Podľa Iky to ale nie vždy musí vypáliť so zdarným výsledkom.
„Nie vždy sa to vydarí. Začnú tvoriť niečo ozvenové, ale nedotiahli to do konca. Zrejme nemali človeka, ktorý by im urobil harmonickú zmenu, moduláciu, vybočenie alebo nečakaný zvrat. My sme často dostali noty, kde bola jednak ťažká harmónia, jednak sekundové skoky a disharmónie. Zo začiatku sme sa obávali, že či to ľudia pochopia. Ale potom sme prišli na to, že nám nejde o to, aby ľudia chápali, ale aby sme si my zaspievali. My si chceme zaspievať, my sa chceme rozvíjať, a tak to sme sa zhodli – nám je dobre, keď si môžeme začať spievať. Rada si zaspievam aj sama, ale v triu mám z toho super pocit. Že to znie, že to má pocit, vibráciu.“
A tá vibrácia je zjavne neutajiteľná, lebo sa im už dostalo aj skvelého prirovnania.
„Kedysi som raz začula, ako na našu adresu ľudia skonštatovali – ale veď vy ste ako taký ľudový Fragile. No môže byť niečo krajšie?“ dodáva s úsmevom a vďakou Ika Veverková.
