PREŠOV, UŽHOROD. Je augustová streda popoludní. V sklade v Duružbe na prešovskom Sídlisku 3, ktorý ešte tohto času užíva aktívne Občianske združenie Podaj ďalej, nakladajú dobrovoľníci dodávku.
Tá má ráno vyraziť smerom na Ukrajinu, ako neprestávajúca forma humanitárnej pomoci. Pridávam sa k nim.
Vyskúšať si, aké je to byť v koži dobrovoľníka a zistiť, čo všetko okrem ochoty a chuti makať i pomáhať musia v sebe mať.
Mravenisko, kde každý má svoje miesto
Viki Potášová, duša celého „Podajka“ príde, rozdelí úlohy a vysvetlí, z čoho koľko komu. Štartovať budú dve dodávky.
V sklade je všetko roztriedené podľa škatúľ a obsahu. Cestoviny, mlieko, konzervy s tuniakom, balená voda, múka, oblečenie, spacáky, drogéria. A napríklad aj vajíčko pre deti či v kúte stoja lyže.
„Ide zima, to už do budúcna,“ žmurkne na mňa Viki. S pomocou vozíka nakladáme škatule.
Tri roky čakania priniesli najväčšie zelené bludisko. Majú ho pod Ľubovnianskym hradom Čítajte Je tam dobrovoľník Vlado, ktorý „pendluje“ medzi Prešovom a Ukrajinou od začiatku, Denis, ktorý žije v Prešove a je pôvodom priamo z Ukrajiny, a Betka, stabilná nielen dobrovoľníčka, ale už pracovníčka a pravá ruka Viki. Tá po tom, čo zadá pokyny, uteká s Vladom na ďalšie stretnutie, a „riadenie“ po nej preberá práve Betka.
Jej rukami prešli všetky škatule, pozná ich obsah a presne vie, kto čo potrebuje.
Denis má na starosti náklad dodávky. Vidieť, že to nerobí prvýkrát, v sklade je ako doma.
A rovnako aj Viktor, ktorý pribehne, lebo taktiež v rámci svojich pracovných povinností si nájde časť pomôcť. Nakladá, nosí a naložený obsah dodávky ešte upraví. Ako tetris.
Všetko má svoje stabilné miesto, aby bola cesta bezpečná a pokryté všetky potreby.
Končíme niečo po šiestej večer. Ráno tesne pred odchodom sa nakladá druhá dodávka.
Psychologický ťah je pesimistické nastavenie
“Áno, vojna trápi každého. Musíme žiť, lebo my to sami aj tak teraz nezmeníme. Ale treba pozerať jeden na druhého, pomôcť si, nebáť sa a žiť tak najlepšie, ako sa dá. Dnes.
„
Štvrtkové ráno pokračuje už od vstupu do skladu výbornou náladou. Napriek fyzicky namáhavej práci, vzhľadom na značnú váhu niektorých škatúľ, sa nad tým nikto nepozastavuje. Horúco je už zrána aj bez roboty.
Do partie pribudol Miro, ten bude šoférom druhej dodávky, ktorá sa práve plní.
Keď je štedro naplnená, na rade je ešte foto a prianie šťastnej cesty do Viki a Betky.
„A dávaj na nich pozor,“ koučuje ma. No to asi ťažko. Ja pri mojej premiére a štyria chlapi, tam to bude asi garde opačné.
V aute idem s Viktorom a Denisom, Vlado a Miro sú v druhom vozidle. Hneď pri nasadnutí dostanem pokyn, že žiaden optimizmus. Prosím?
