MEDZILABORCE. Festival, ktorý si za 60 rokov fungovania vybudoval zvlášť zvučné meno, organizujú v kraji Andyho Warhola.
Počas druhého augustového víkendu si tu tisícky návštevníkov prišlo užiť magickú atmosféru, ktorú na amfiteáter v Medzilaborciach po 60.-krát priniesol Festival kultúry a športu.
A že šlo o ročník jubilejný, v oslavnom duchu to žilo na pódiu, v hľadisku aj pri každom jednom stretnutí medzi návštevníkmi. Tých prišli na amfiteáter počas dvoch dní tisícky.
Vitajte pod Kamjanou
Zrod sviatku športu i kultúry v Medzilaborciach sa datuje ešte do obdobia spred šiestich dekád rokov. Ako ročníky pribúdali, tak sa festival postupne budoval, tvoril, rástol a naberal na intenzite aj kvalite. Svedčí o tom aj prehľad plagátov, ktoré sú dôkazom vysoko nastavenej laťky. Nie všade sa môžu pochváliť tým, že im popri našich hviezdach prišli zaspievať aj mená ako Lucie Bílá či Helenka Vodráčková.
Dramaturgia je však rôznorodo pestrá, a tak na javisku nesmú chýbať aj kolektívy a sólisti priamo z rodného kraja, z okolitých obcí. Inak tomu nebolo ani tentoraz.
Sobotňajší úvod patril Dychovej hudbe Nestor Prešov a prešovským mažoretkám Diridonkám.
„Spevy môjho rodu“ zneli z pódia v podaní viacerých interpretov, medzi ktorými boli trio Zornica a Michal Sijka, Svidnícki Heligonkári, Humenskí seniori, FS Voľanka, FS Krásnobrodčanka, FS Sosna, FS Zaruba aj kolektívy z Ukrajiny.
Silný motív lokalpatriotizmu sa niesol celým programom, veď ako si aj spievajú: „Kamjana, Kamjana, ty mňa vychovala.“
Vyzdvihli tých, ktorí dávali kus seba
Súčasťou sobotného programu bolo i odovzdávanie ocenení ľuďom, ktorí sa významnou mierou pričinili o udržanie festivalu a zvyšovanie jeho úrovne počas celej doby trvania.
Z rúk primátora Medzilaboriec Vladislava Višňovského si tak Cenu mesta za svoju činnosť prebrali 87-ročná legenda kultúry v okrese Medzilaborce Jozef Mihalič, vedúca viacerých kultúrnych telies v okrese Medzilaborce Anna Regrútová a taktiež Vladimír Protivňák, ktorý je už roky aktívny v rusínskej kultúre.
Ako Vladimír Protivňák priznal, bola to pre neho veľmi milá správa a podnet sa pomyselne obzrieť: „Bol som milo prekvapený a prišlo mi tak zamyslieť sa nad tým všetkým, že chlapec z „Labirce“, ktorý chodil kedysi na festivaly, pozeral, vnímal plnými dúškami tú atmosféru, sa neskôr mohol podieľať na jeho príprave a mesto ho prijalo medzi seba,“ spomína vďačne muž, ktorý dlhé roky pôsobil na mestskom úrade.
Rovnako stál pri zriadení Múzea Andyho Warhola, pri ktorom spomína, že „vtedy sa zišla dobrá konštelácia hviezd“. Roky sa aktívne angažoval v organizovaní podujatí nielen v rámci mesta, ale aj rusínskych organizácií, v Medzilaborciach, ale aj širšom okolí.
„Osobne pre mňa toto ocenenie značí také poďakovanie, aj za chvíle, keď som nebol doma. Teším sa, že to nevyšlo nazmar, ľudia si tú energiu vážia a je nám milé sa takto stretávať s rodákmi na festivale takýchto rozmerov,“ vyznal sa Protivňák.
Ako zdôrazňuje, veľká vďaka patrí jeho žene Ľubke, ktorá mu takéto pôsobenie umožňovala, pomáhala a stála pri ňom.
„Je to veľká podpora, že človek, ak príde domov, tak sa ho hneď opýta, ako to dopadlo, aké to bolo. Mali sme z toho obaja radosť,“ vyznáva sa Protivňák.
Ocenenie si prevzala tiež aj Anna Regrutová.
„Bola som veľmi milo prekvapená a dojatá, potešilo ma to. Roky rokúce s folklórom žijem, dýcham, vstávam. Ďakujem krásne mestu, že si na mňa spomenulo. Aj som pôvodne chcela poďakovať, ale plakala by som,“ s dojatím prezradila Regurtová.
Zaželala sebe aj festivalu, aby stále mohla mať tento pohľad plného javiska, aby festival prekvital a folklór napredoval a nezanikal.
Labirsky beťare: Sme tu doma
Anna Regrutová stojí a vedie od začiatku i dnes už veľmi dobre známe spevácke trio Labirsky beťare.
A vari by ani možné nebolo, aby „labirskyj festival“ bol bez Labirskych beťarov.
„Doma sa spieva veľmi dobre, lebo ľudia nás prijali naozaj ako doma, za čo sme úprimne vďační,“ vyznal sa po vystúpení Roland Guba. Neutíchajúci potlesk bol dôkazom jeho slov.
„Doma nikto prorokom nie je, ale nám stále príde, že naši Medzilaborčania nás prijmú s otvorenou náručou. Spievame pre našich ľudí a ide to od srdca. Je to spev akoby pre rodinu, akoby na rodinnej akcii,“ zhodnotil Denis Zjatík.
Doma si chlapci vystúpenie nenechali ujsť, aj keď kalendár majú teraz bohato plný, cez víkendy niekedy stíhajú i tri vystúpenia. Talentovaná mládež dokonca ide už o pár dní za more – reprezentovať budú Slovensko v Amerike počas turné na štyroch vystúpeniach. Aj počiatky tejto vzácnej príležitosti siahajú k medzilaboreckému festivalu.
„Bolo to presne na festivale asi tri alebo štyri roky dozadu, tu v Medzilaborciach. Išiel som v sobotu domov odniesť harmoniku a stretol som vo výťahu so susedkou aj Hanku z Litmanovej, ktorá ma spoznala. A vraví mi - ja by som vás chcela pozvať do Ameriky pozvať. A mne vtedy prešlo hlavou – toľko ľudí nás už volalo do Ameriky, no isto, také reči. Ale zrazu Hanka v nedeľu celý čas stála pod pódiom, pozerala a zavolala nás,“ zaspomínal si Denis.
Ako sa dozvedeli, na festivale, kam sú vysielaní, je vraj nastavený vysoký štandard kvality, ktorú od vystupujúcich požadujú. Chlapci však prízvukujú, že majú aj veľkú podporu od svojho mesta. Toho, kde už roky na festivale vystupujú – Roland spočiatku ako sólista, Denis ako akordeónový sprievod iným telesám a sólistom.
Účinkujúci: Toto by mal zažiť každý hudobník
O zábavné slovo a muziku sa postarali muzikanti z Drišľaku. Ako sme sa dozvedeli, ešte aj po zostúpení z pódia neutíchali silné emócie.
„Je to dnes tretí koncert a najlepší. Dá sa povedať, že ešte asi také Medzilaborce som ani nezažil. Bol som úplne rozliaty namäkko, keď prišiel jeden pán a povedal, že má narodeniny. A v tom momente sa tisícky ľudí postavili a zaspievali Žyvite ľudije. To by som prial zažiť aj iným spevákom, i tým rýchlo rastúcim, na vlastnej koži. To sa nedá opísať, srdce mi stislo,“ opisoval Ján Jakubčín z Drišľaku.
Toto zoskupenie má za sebou už tri desaťročia fungovania a hoci aktuálne pôsobia v zmenenej zostave, „vždy ma teší, ak ľudia na záver povedia – bolo to výborné“.
Koncerty sú vraj doslova nabíjačom. „Žijeme, hráme, sme tu stále pre ľudí. A takýto koncert, ako dnes, to by sme vedeli odspievať aj tri hodiny pri tom, ako nás ľudia prijali,“ ďakoval Ján Jakubčín.
Pohľad na plné hľadisko hladí srdce, vyznali sa moderátori
Moderátorského mikrofónu sa chytila už doslova domáca moderátorska stálica Vladimír Tarča.
„Pohľad z javiska musí tešiť každého jedného, hladí srdce. Lebo ľudia si už pomaly odvykali od toho, aby sa stretávali. A kultúra je práve na to, aby sme sa zišli, aby nás zbližovala. Tento festival má už 60 rokov a každý ročník festivalu bol výnimočný tým, že práve tu sa stretli rodiny, kamaráti, známi, priatelia, deti, skrátka rodina a takéto stretnutia sú najkrajšie,“ tešil sa Tarča.
Otázkou však ostáva, ako sa takáto 60-ročná kontinuita podarila.
„Keď niečo trvá, 20, 30, 40 rokov, tak to naberá na istej sile. S vekom dospieva aj človek. Naberá nové múdrosti, skúsenosti, aj keď sa na jednej strane zdá, že ten človek slabne, ale múdrosti mu ostávajú. Festivaly, to je o folklóre, o ľudovej tvorbe, o tom, čo sa podáva z pokolenia na pokolenie. Preto si myslím, že tie festivaly boli z roka na rok lepšie, každý bol svojím spôsobom originálny, špecifický. A toto, že je to už 60 rokov a stále to trvá, tak to je len nadšenie organizátorov a mesta, ktoré to podporuje. A myslím si, že aj Medzilaborčania by nedovolili, aby to také niečo skončilo.“
Program má dramaturgicky pod palcom Iveta Gališinová, ktorá je podľa Tarču „srdcom“ všetkého. Len čo skončí jeden ročník, už sa púšťajú do druhého.
Kvalitní účinkujúci musia byť zarezervovaní už v predstihu. A tých uvádza moderátorsky práve Vladimír Tarča.
Máva ešte trému, aj napriek tomu, že už odmoderoval nespočetne veľa ročníkov?
„Vždy je to o tom, že nervozita a stres na začiatku sú, ale to je i o tej zodpovednosti. Možno pred 20 rokmi som bol smelší, lebo som bol mladší. Teraz som starší, prikladám tomu väčšou dôležitosť,“ prezradil s úsmevom Tarča.
Je to aj o vzájomnej energii
Okrem Vladimíra Tarču sa moderátorského mikrofónu chytila aj Lenka Mudríková a ešte jeden Vladimír – herec Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove Vladimír Roháč.
„Bola to pre mňa nielen zaujímavá, ale hlavne milá a príjemná skúsenosť. Taktiež aj prirodzený rešpekt. A hlavne pocta môcť prispieť a byť účastný pri takejto vzácnej udalosti,“ vyznal sa Roháč.
Kým v sobotu mal svoj part v slovenskom jazyku, v nedeľu to už bolo po rusínsky.
Jazykovo sa „prepínať“ nie je pre herca a tunajšieho rodáka problém. Na pódiu si „kontroval“ spolu so svojím niekdajším pedagógom i vedúcim vo FS Kamjana. Ako prežíval moment stáť prakticky na jednej úrovni so svojím učiteľom?
„Človek si to v tom momente ani nejako neuvedomuje. Po tom, čo vyjde na pódium, ide presne podľa pravidiel, nie je tam priestor na takéto úvahy. Ale bol v tom určite z mojej strany najmä ten rešpekt. Bolo by potrebné si vyskúšať takýto moderátorský tandem viackrát, aby človek nadobúdal skúsenosti i istotu, pri takejto premiére to bolo najmä o vzájomnom počúvaní, vnímaní.“
Ako Vladimír prezradil, aj keď rolu moderátora si nevyskúšal po prvýkrát, je mu predsa len bližšia rola herca.
„Ale v oboch prípadoch je to o energii, ktorá sa vymieňa medzi javiskom a publikom. A tá motivuje aj povzbudzuje,“ hodnotil s úsmevom a vďačnosťou herecký a moderátorský talent.
Nagy: Ľudia sú tu úplne skvelí
O fantastickú bodku sobotňajšieho večera sa postaral Peter Nagy so skupinou Indigo. Medzilaborce pre neho nie sú neznáme.
„Mali by ste sa ma opýtať, kde som nehral, to je jednoduchšia odpoveď,“ konštatoval so smiechom.
„Medzilaborce sú pre mňa taká dobrá spomienka, lebo kedysi som mával reláciu, ktorú vyrábala košická televízia a kde som písal scenár i moderoval o rôznych zaujímavých veciach. V tom čase vzniklo Múzeum A. Warhola. Bolo to pekných pár rokov dozadu, milé spomienky. A dúfam, že sa nám ráno s kapelou aj podarí ísť sa do múzea znova pozrieť,“ želal si Nagy.
Warhol mu je sympatický práve tým, že kým my sme tu mali socializmus, on už vtedy bol vizionárom, ktorý využil dobu komercie.
„My sme to nechápali a až teraz to znovu objavujeme.“ Na koncert sa pri pohľade na plný amfiteáter už veľmi tešili.
„Ľudia sú tu úplne skvelí. Zahráme im všetky známe piesne, lebo nemá význam hrať z novým albumov. A dúfame, že sa neunavia, lebo je už dosť hodín,“ prial si Peter Nagy. A ľudia sa teda skutočne neunavili.
„To je ten rusínsky naturel. Som z Prešova, tam sú taktiež Rusíni a napríklad aj moja učiteľka v družine bola Rusnačka. A tá nám teda vedela povedať – no što, ty duraku? No i tak sme si aspoň zvykali na život,“ dodala so smiechom jedna z našich speváckych a muzikantských legiend.
Koncert, ktorý končil na prelome soboty a nedele, postavil desiatky ľudí na nohy. S nestarnúcimi hitmi sa skrátka ani obsedieť nedalo.
„Ste fantastickí, výborní,“ ďakoval Nagy plnému hľadisku.
Števo Štec: Nezabúdať na korene
Fantastický koncert s prídavkami si hostia vytlieskali počas koncertu Štefana Šteca s Fajtou.
„Človek chodieva hrať kade-tade, ale doma je predsa len taká zodpovednosť iná. Som veľmi milo prekvapený, ako ma tu ľudia prijali. Je pravdou, že som mal taký stres, trému, ktorý som možno nemal pred inými vystúpeniami. Napríklad vo Východnej to bolo okolo 8-tisíc ľudí, ale tu to bolo úplne iné, o čosi špeciálnejšie. Veľmi mi záležalo na tom, aby to vyšlo. A podarilo sa, ľudia boli skvelí, atmosféra bola výborná, ešte mi to tak nedochádza, až ráno mi to dôjde a budem mať radosť,“ hodnotil Štefan po koncert.
Moment, keď stojí na javisku a ľudia vytvárajú emóciu a nechcú speváka pustiť z pódia, je pre neho zvlášť povzbudivý.
„Keď počujem, ako ľudia, ktorí tlieskajú, nechcú človeka pustiť dole, tak to je tá najväčšia satisfakcia. Koncert sa vydaril a ja by som také čosi chcel dopriať zažiť každému. To je ten moment, to je tá esencia, ktorú chce človek zažiť zas a znova, taký adrenalín, droga, ktorá ženie ďalej.“
Štefan je na festivale ako doma, korene po rodičoch z oboch strán má v Habure, a teda sme chodievali často už od detstva. Inak tomu nie je ani teraz, aj napriek povinnostiam, koncertom. Lebo nedá sa zabúdať.
„Treba sa hlásiť k tomu, odkiaľ človek pochádza, z vďaky za svoje korene. Človek by mal dať aj takú vďaku ľuďom, ktorí tu sú, ktorí tu žijú. Lebo čím je človek starší, tým viac si to uvedomuje. Je tu tá vibrácia a stále to sem tiahne. Tu sú moji predkovia, ktorí tu žili.“ Aktuálne žije Štefan koncertami.
„Chvalabohu sme teraz vždy niekde v aute, cestujeme a koncertujeme po regiónoch. Tešili sme sa na to, sme dosť vyťažení, ale kým máme zdravie, tak je to to, za čo má človek byť vďačný, aby vedel, že žije na tomto svete,“ zdôraznil Štec.
A čo praje festivalu? „Aby bol taký ako dosiaľ, lebo Medzilaborčania vedia, že nebol vždy len o folklóre, ale aj o športe. Folklór a šport stále spájali ľudí. Je to o tom, čo majú ľudia radi. A aby sme si na ňom ešte zahrali aj my, to mu tiež prajem,“ dodal Štefan s úsmevom.
Nedeľný program bol rovnako pútavý a príťažlivý pre ďalšie tisícky návštevníkov. ŽSS Lelija, FS Chemlon, Čendeš orchestra, Čarovné ostrohy, Kandráčovci, Richard Müller a skupina Banket i Vašo Patejdl.
Súčasťou sobotného nočného programu bol i veľkolepý ohňostroj. Presne taký, ako sa na 60. narodeniny patrí.
