PREŠOV. Laura spolu s kolegyňou odštartovali bezobalový obchod. Dnes ho zatvárajú. Problematiku odpadu však chce Laura stále dávať do popredia, aj keď okrem statusu lektorky má už i status mama. Princípy fungovania v otázke životného prostredia pretavuje aj do svojho fungovania v rodine. Prívlastok eko mama však nemá rada. Prečo? Aj o tom porozprávala aktivistka a lektorka v otázke životného prostredia a bezobalového fungovania Prešovčanka Laura Martinková.
Vy aj s vašou kolegyňou Michaelou Krížovou ste pred rokmi odštartovali v Prešove koncept bezobalového obchodu. Prečo ste pred pár týždňami skončili?
Obchod bola skvelá myšlienka, skúsenosť, ale tu u nás na to nie je potrebná kúpyschopnosť. Téma odpadov tu nie je na prioritnom mieste. A dlho sme to s Miškou držali, lebo musíme, ale nie, nemusíme. My chceme. Bolo to naše.
A tak sme si to celé zvážili. Vzdelávanie je to, čo vieme pokryť – ja lektorsky a Miška urobí všetku tú prácu, ktorú ja neznášam robiť – marketing. Tak sme teda obchod nechali tak. Chýba mi to, ale na druhej strane je to oslobodzujúce. Len ja som taký ten človek, ktorý stále potrebuje začínať veci.
A s čím chcete začať tentoraz?
Ako mama uvažujem, čo je pre moje dieťa, čo sa týka škôlky, to najlepšie. Do 6 rokov je to úplne najdôležitejšie obdobie života a je podstatné, kto dieťa kreuje. Pre mňa ako rodiča je to obrovská zodpovednosť. Zodpovednosť robiť to dobre. A tak som sa začala venovať otázke lesných klubov, kde je priestor na vzdelávanie. Vlastne, ešte som ani nemala svoje dieťa a už som k tomu inklinovala. Vytvorila som aktuálne skupinku, kde sa ako rodičia stretneme a porozprávame si o prístupoch, víziách, aké máme, keďže každý vidíme veci inak. Určite tam ale chcem nechať voľnosť. Preferujem model rešpektujúcej výchovy a taktiež veľa pobytu vonku. Dajú sa v rámci toho začleniť rôzne prvky, ale nemôžem to urobiť tak, že dám dieťa ráno do škôlky, prídem si poň o štvrtej a nie som do procesu vôbec zaangažovaná.
V čom vidíte zmysel spomínaných lesných klubov?
Toto mi dáva veľký zmysel. Deťom odmalička vytvárať vzťah k prírode. Aby sa nestávalo, že prídu deti do škôlky, do školy, prváci a nevedia pomenovať žiadny strom.
To naozaj?
V škôlkach sa mi to už stalo. Nevedeli, nepoznali ich. Pre rodičov je jednoduchšie dať deťom obrazovku, lebo nemajú žiadnu robotu. Ale ak sa dieťa na niečo pýta, možno aj 50-krát a hoci ma to aj unavuje, ale práve toto je to najviac, čo doň môžem investovať. Môj čas a moju pozornosť. Rodičia často berú veľa vecí ako samozrejmosť, chýba im to detské srdce, schopnosť nadchnúť sa, aký krásny je to strom, aké má vône, farby. Mám pocit, že sme už príliš dospelí, nevieme sa nadchnúť a mať tie detské oči, nevieme sa hrať, odviazať, byť veselí len tak, ako deti, ktoré to dokážu.
Na začiatku bola mamou s dvoma hendikepovanými deťmi, dnes otvára špičkové centrum Čítajte Ponúkajú podľa vašich skúseností škôlky dostatok priestoru na vytváranie vzťahu detí s prírodou?
Nedá sa to zovšeobecniť. Sú školy a škôlky, ktoré túto tému vôbec neriešia, lebo sú zamerané skôr športovo, a tak tému prírody urobia, len ak musia. Ale ak niečo robí človek, ktorý musí a nemá k tomu vzťah, tak to podá tak, že dieťa nezaujme.
Sú škôlky aj štátne, ktoré sú i v programe Zelená škola, kde som kedysi bola ako dobrovoľník. A tam je to zas o inom. Vzdelávajú sa pani učiteľky, ktoré potom môžu dávať veľa aj pre deti.
A potom sú škôlky také, kde je to skvelé. Deti sú takmer nonstop von, vedia, že môžu robiť všetko, zašpiniť sa, byť v blate, je im to prirodzene dovolené. Ani sa nehovorí o učiteľoch, ale o sprievodoch. To mi je sympatické. Deti sa naučia veľa samy, my sme akoby ich sprievodcovia. Ak je to príliš nebezpečné, tak dospelý zasahuje a vysvetlí. Nie je to ale direktívne. U nás je vzťah chápaný, že učiteľ je niečo viac, ako ten, kto učí. Toto je akoby o partnerskom vzťahu, na čo sa dieťa pýta, na to sa reaguje.
Je to, zjednodušene povedané, alternatíva v rámci výučby?
Áno, môžu tam byť prvky napríklad z Montessori, z lesných škôl, ale ja hovorím, že stále treba mať zdravý rozum a vybrať si to, čo je pre nás najviac fajn. Aj Montessori je fajn, ale väčšinu aktivít tvoria vnútri, no nejde sa von.
Ako vie rodič vybrať to naj pre svoje dieťa?
