O 10 dní sú Vianoce. A Vianoce sú, okrem iného, aj asociácia snehu či rozprávok.
To prvé by sme pri pohľade z okna mali. Ale v Prešove zvlášť. Lebo my okrem snehu (a to je unikát v polovici decembra) máme aj stav nebezpečia (unikát v rámci Slovenska). „Stav nebezpečia“ sa mi javí ako taká vylepšená forma klišéovitého „cestárov prekvapil sneh v decembri“.
No a ešte tá rozprávka.
Neviem vysvetliť, prečo sa mi pri brodení sa kašovitým snehom prešovskými komunikáciami vybavila v mysli melódia práve jednej z vianočných klasík – filmovej rozprávky Neberte nám princeznú: „A ja to poviem tete, a ja to poviem tiež, spravilo sa to samo, počkaj, veď ty dostaneš“.
Škoda, že teraz sa „to samo“ nevie spraviť i pri spratávaní toho prekvapivého snehu. Treba na to ľudí, techniku. Reálnu. Nie len tú na papieri. Veď ten toho veľa znesie, ale čo znesie jeden bežný obyvateľ Prešova?
Sme pripravení, hovorili v Prešove o údržbe. Keď nasnežilo, tvrdia, že dostali klamlivé informácie Čítajte Vodič, ktorý jazdí len v medziach koľají, ktoré na frekventovanej ceste vydlabali stovky áut. Namiesto tých odhŕňačov.
Ujo s barlou, ktorý opatrne zostupuje z trolejbusu, lebo ten zastavil značne od obrubníka. Pochopiteľne, veď inak by ten ujo i ďalší cestujúci „drbli“ nohami rovno do kopy snehu. Zhrnutého len tak na okraji.
Mamka s kočíkom, ktorá za ruku vedie druhé dieťa. Ale nevie, či skôr toto držať na ruku, či čarovať s tým druhým v kočíku. Ten manévrovať v tej mase snehu by potrebovalo osobitnú kategóriu vodičského oprávnenia.
Muž v strednom veku, ktorý pred sebou tlačí invalidný vozík a v ňom chlapca približne vo veku dospievania. Aj keď je on statnejšej postavy, má čo robiť, aby „vykeroval“ a syna si do snehu nevysypal.
Dievča za volantom, vedľa ktorej sedí inštruktor – tiež poctivo s očami na stopkách, nie ležérne a spokojne -, lebo sám vidí bojové podmienky, s akými sa táto budúca vodička musí vysporiadať.
Vodič jednej z prepravných služieb pre obyvateľov, ktorý mi prezradí, že ľudia mu z dôvodu meškania rušia objednávky za pochodu, no on musí dávať v prvom rade pozor na bezpečnosť. A pri tých cestách jej potrebuje dupľovane.
Primátor Prešova a firma na zimnú údržbu sa navzájom obviňujú. Stav nebezpečia pretrváva Čítajte Všetci doplatili na to, že nasnežilo. V decembri. A kým na dedinách sadne do traktora ten, kto ho má k dispozícii – občan či starosta – a uprace všetko v rámci možností k spokojnosti, v meste akosi takýto „sedliacky luxus“ pokuľháva.
„Rozhádzal mi to Samo, ja nie, to Dominik. Spravilo sa to samo, nerobte taký krik...“
Takto sa naťahujú deti v spomínanej rozprávke. Niet toho, kto má bordel na starosti. Podobnosť s realitou čisto náhodná. Veď takto sa horúci (či skôr studený?) zemiak zodpovednosti prehadzuje z rúk do rúk tiež.
„... no počkaj, veď ty dostaneš.“ Spievajú si malí beťári v detskom domove. No pri našej realite už je ale jasné, kto a čo dostal. Obdarovaný je obyvateľ Prešova. A „darom“ predvianočným sú v lepšom prípade zmeškaný spoj, v tom opačnom napnuté nervy a pocit zúfalstva i rozčarovania z toho, ako vie sneh v decembri prekvapiť.
Ale inak budú Vianoce pokojné, veselé a hlavne biele. A v telke vari aj tá muzikálová rozprávka Neberte nám princeznú.
A nám, prosím, neberte z ciest, chodníkov a parkovísk ten sneh. Veď je to taká jedna čarovná nekonečná rozprávka o jednom malebnom krajskom meste, kde Perinbaba v decembri vzbudzuje len nekonečný úžas. A úžas budí aj to, „čo nám tu zanechalo bývalé vedenie“. Alebo vlastne, ani nie. Veď ono... „spravilo sa to samo“.
