PREŠOV. Čierne verzus biele. Minulosť verzus súčasnosť. Rub verzus líce.
Prešovské profesionálne teleso Poddukelský umelecký ľudový súbor prichádza na dosky javiska s premiérovým programom.
Tvorcovia sa rozhodli vybočiť z vychodených cestičiek a priniesť opäť čosi nové. A to cez doslova „prelet časopriestorom“. Zavedú tak nielen na hrad, ale i na svadobnú veselicu. Tradičnú, no aj modernú. Aj také je nové predstavenie Rub a líce.
Tvorili to krok po kroku
Počiatky nového programu sa zrodili už približne pred troma rokmi. Proces tvorby prebiehal v rôznych intenzitách aj vzhľadom na rôzne obmedzenia, no keďže šlo o dlhodobú prácu, postupne dozrievala do výsledného efektu.
„Prvotná predstava bola úplne iná - vytvoriť predstavenie, ktoré bude technicky, scenárom a dramaturgiou nenáročné. Bude môcť obhospodáriť rôzne kultúrne stánky a bude možno okorenené nejakým zvláštnym vizuálom, aby sme to niekam posunuli,“ opisuje pôvodné zámery nového diela tvorca námetu, autor scenára, dramaturgie, réžie a choreografie Viliam Mikula, už osvedčené meno na umeleckom poli.
„Nakoniec vzniklo prestavenie, ktoré má zložitejšiu aj dramaturgickú linku, aj linku scenáristickú. Je to posunuté i v rámci vizuálu. Prišlo to asi prirodzene v rámci toho, že sa to tvorilo tri roky. Takže to tak dozrievalo, potom sa to tak trošku odložilo a zas sa tomu venoval nejaký čas,“ vysvetľuje Viliam.
Vzhľadom na časový priestor mali prevažne jednofázové tréningy.
„Cítili sme pokoj, že ten čas asi hrá na našu stranu a žeby sme to mali stihnúť. Mám pocit, že v tomto predstavení je veľa nápadov – aj čo sa týka hudobnej, vizuálnej stránky, keďže sme to piplali postupne. A ja verím, že to celému pomôže.“
Prvotná myšlienka diela sa viaže už na obdobie pred covidom. Ale keďže to by znamenalo premiéru v časoch covidových, rozhodli sa inak.
„Bolo nám to ľúto, a tak sme si povedali, že to nehorí, a preto sme to nepustili ďalej. Ostalo nám to teda visieť a po covide si vravíme – veď už to máme rozrobené, tak sme sa do toho pustili.“
Vybrali sa cestou kontrastov
Program dostal pomenovanie Rub a líce. Čo si pod tým predstaviť?
„To predstavenie má akoby dve námetové roviny. Prvá vyplýva z názvu a je to jednoduchá hra s kontrastmi, protikladmi - dve strany mince, rub a líce. Ja sa celkovo v tvorbe rád pohrávam a kontrastmi a mám rád, keď sa spája nespojiteľné. Tu sa to podarilo vo viacerých momentoch aj súčasne.“
Pretavili to i do samotnej podoby scény.
„Rub a líce je stelesnené do vizuálu v rámci scény. Sú tam tri truhlice, ktoré sú akoby úložiskom histórie pokladu, našej tradície. Výtvarne sú prenesené do súčasnosti alebo nezaradené, čo sa týka času,“ opisuje Vilo.
Označili ich symbolmi plus a mínus, a teda sa „hrajú“ aj na tejto úrovni.
Tri časti. Tri miesta. Tri linky
Keďže stavali na kontrastoch, pretavovali to i do obsahového stvárnenia. A to hneď v troch rovinách.
„Je to predstavenie, ktoré sa skladá z troch častí, ktoré sú od seba ako keby nezávislé. To je akoby tá druhá rovina,“ opisuje choreograf. Tú posúvali do časového priestoru.
„Ide o časovú linku od hradu Ľubovňa, od raného novoveku, jeho histórie, až po súčasnosť. Pri hrade Ľubovňa je stvárnený akoby hrad a podhradie, život pánov a sedliakov. Tie sú niekedy prepojené a niekedy kontrastné, ale ako tak nažívali, museli spolu aj fungovať. Druhý pohľad je svadba, v rámci ktorej sa prenesieme do medzivojnových rokov, pričom je to svadba huculská, zo Zakarpatia. Svadba je to tradičná, má atribúty čistej lásky, v duchu „ako to má byť“,“ opisuje Viliam.
V kontraste je tu ale svadba iná.
„Ide o svadbu multikultúrnu, v Užhorode, pričom je to svadba mestská, kde sa tancuje fox, tango, je tam plno rôznych mestských štýlov a pripomína trošku scenárom telenovelu. Práve tá je protikladom k tradičnej svadbe,“ vysvetľuje koncepciu predsatvenia.
Posledný obraz vnára zas do iného sveta.
„Tretia časť je akoby posun do súčasnosti a táto časť ostáva otvorená. Hlavnou postavou je tam dieťa a je to akoby cirkevný zbor, ktorý spieva v cirkevnej staroslovienčine. Ide o biblický výňatok a také povzbudenie k tomu, že sa máme vrátiť späť k pôvodným hodnotám a nie k materializmu. Toto ostáva vypustené do budúcna - skúsme sa zamyslieť, čo bude ďalej po nás,“ zdôrazňuje Viliam.
Na časovej osi sa tak posúvame od raného novoveku do budúcnosti.
Inšpirácie, ktoré prichádzajú spontánne
Motívy pre predstavenie čerpá Viliam všade, kde sa mihne. A kde ho to osloví.
Ukážkovým príkladom je v tomto prípade napríklad spomínaný Ľubovniansky hrad.
„Sme, myslím si, dobrí priatelia s riaditeľom Daliborom Mikulíkom, pričom na hrade Ľubovňa sme mali jeden projekt. No je to o tom, že prídeš na to dané miesto, prechádzaš sa tým prostredím, nasávaš, prejde to do hlavy a prirodzene to ide, že to pretváraš do tej idey.“
Pri tematike huculov a svadieb chcel Viliam ukázať aj inú tvár folklóru, posúvať jeho hranice.
„Tí huculi a tento mestský štýl, aj toto sa mi pekne hralo, že i toto je folklór, ktorý nie je možno tak často spracovaný. Aj ten mestský folklór - je to folklór, ale je to možno skôr brané ako kategória, ktorá nezapadá do folklóru.
No celkové poňatie je také, že sme chceli ukázať, že folklór má aj akoby iné hranice. Viem to posunúť a nemusia to byť čardáše, krucene. A nemusí to byť ani storočnica do minulosti, ale aj trošku ďalej,“ opisuje Viliam.
A práve tu vidí priestor pre kreativitu.
„Chápem, že nemáme autentické záznamy, ale knižné publikácie, no dá sa aj od toho odraziť a tvorivo to spracovať,“ konštatuje s úsmevom.
Preto vraj zašli na hrad či medzivojnových rokov, ukázať „folklór, ktorý dokáže mať aj iné tvary“.
Hľadáš, skúmaš a čerpáš
Ako pri každom predstavení, aj v tomto prípade samotnému vstupu do tanečej sály predchádza dostatočná poctivá príprava.
„Prvý krok je, že si zozbieram množstvo kníh, ktoré slúžia na štúdium, a potom tam stoja, lebo to nie je potrebné, keď sa téma spracuje,“ smeje sa Viliam. V prípade hradu Ľubovňa mal množstvo publikácií k dispozícii od riaditeľa Dalibora Mikulíka.
„Išiel som po hudobnom spracovaní, štýlovosti, kde by to malo byť a ako by to byť. Nájsť ten jazyk. Napríklad pri hrade Ľubovňa sme na hrade, ktorý je v spišskom zálohu, čiže je pod Poľskom. Asi by to malo byť nejako skrížené, že to nie je čistý barok, ale musíme to nejako prepojiť. Tieto podstaty mi ponúkli tiež knižné publikácie a tým študovaním sme dospeli k nejakému jazyku, aj čo sa týka hudobnej stránky, aj vizuálnej, aj tej choreograficko-režijnej.“
I v tomto prípade, ako aj pri predošlých, sa Vilo rozhodol ísť tou ťažšou cestou.
„Ono to je tak, že vždy sa snažím vyjsť z tej komfortnej zóny. Dalo by sa ostať v tom, čo človek vie, ovláda a viac do toho rýpe a skúma, ale tým, že stále si vymyslíme niečo inšie, tak potom je to na začiatku úplne tabula rasa. Aj ja som pri hrade netušil, čo vlastne a ako to ideme robiť, dlho som hľadal princípy, ktoré budú fungovať, keďže na začiatku je to nič, čistý papier a dlhá práca.“
Scéna je prenosná aj honosná
Pôvodne uvažovali o zájazdovom predstavení. A tak bude aj „zložiteľné“.
„Všetko je pripravené tak, aby to bolo zájazdové. Po technickej aj po ľudskej stránke. Súčasťou tohto celého je scéna zložená z troch častí, ktorá je posúvateľná. Vieme narábať so šírkou javiska, čo je zasa vďačné pri divadlách a kultúrnych domoch. Dokáže mať šírku 12 metrov, ale aj 8 metrov,“ opisuje Viliam.
Okrem funkčnosti však stavili aj na samotnú estetickú otázku.
„Pri scéne je využívaná symbolika, je to výtvarné dielo. Akoby panoramatický pohľad, prechod z pohľadu diváka z ľavej na pravú stranu, a to od začiernenia do čistej línie bielej. Rozdelené na tri časti – vľavo viac čierna, akoby historická, uprostred asi pol na pol biela s čiernou, napravo biela, ale s prienikom čiernych liniek, čo naznačuje, že história má prienik aj do súčasnosti,“ vysvetľuje choreograf a režisér.
Spojili sily zapálení ľudia
Po osvedčenej spolupráci pri predstavení Kráčali pod nami je Lenka Kadlečíková opäť autorom kostýmov aj scény. Predstaví sa na nej 18 tanečníkov, 12 spevákov v rámci zboru a 11 ľudí v hudobnej zložke, pripojí sa tiež pár hostí.
„Autor hudby je Peter Jantoščiak. Je to človek, ktorého som mal na pláne už dlhšie obdobie. Je naozaj skúsený autor, vytvoril mnoho vecí pre slovenské a české súbory, pre Lúčnicu, SĽUK. Keď sme ho oslovili, nemal absolútne problém.
Prvotný plán bol, že tieto tri časti rozdelíme na troch skladateľov. Do úvahy prišli aj iní, ale nakoniec sme si s Jantoščiakom tak sadli, že skúsime to takto.“
Oplatilo sa?
„Ja mám z toho dobrý pocit. Práca s ním bola super v tom, že ja som ho vôbec nemusel naháňať, čo sa týka odovzdávania jednotlivých partov. Mám skôr pocit, že on tlačil mňa - mám hotové, poďme ďalej, čo pre mňa bola novinka, lebo stále som ja bol naháňať. A on je v tomto naozaj profík.
Čo sa týka dramaturgie materiálu, vyzná sa v histórii, národnostiach a je to pracovník Slovenského národného múzea, takže čo sa týka hudobného materiálu, tak to mi bol veľmi nápomocný,“ teší sa Mikula.
PUĽS aj v inej ako tradičnej podobe
Viliam na margo aktuálnej premiéry zdôrazňuje aj fakt, že dostáva voľnú ruku a priestor tvoriť tiež inak ako možno v tradičnej podobe.
„Som vďačný pánovi riaditeľovi, že sa dokáže akoby odosobniť a v rámci tvorby priniesť aj iné predstavenie a dať mi do rúk dôveru. Vie, od začiatku, že asi akým smerom to pôjde a nemá s tým problém,“ teší sa Viliam.
Ako podotýka, „podstatné je, aby divák nečakal, že uvidí klasický PUĽS. Je to divadelný tvar, ktorý má v sebe veľa symboliky, myšlienok a nie je to také, že sa dá pozrieť očkom len akoby. No mám pocit, že absolútny zážitok z toho bude mať človek vtedy, keď sa do toho zahĺbi a bude sa snažiť hľadať tie veci, ktoré sú tam ukryté.
Tento počin si asi zaslúži, aby tam divák tých 75 minút odsedel intenzívne. Lebo síce uvidí, že sa tam tancuje, spieva, hrá a zoberie si obal, pozlátko, atmosféru, ale kto má hĺbavý pohľad a chce, tak ten si tam nájde skrytosti, ak pôjde do hĺbky.“
Mieša sa tak to tradičné s inováciami, má to preto široký záber.
„Ale myslím si, že aj toto je cesta, akou by malo profesionálne teleso ako PUĽS ísť. Priniesť čo najviac liniek a tým pádom pojme aj viac divákov.“
A tenotraz všetkých divákov zavedie na cestu čias, zábavy, kontrastov aj ukážky toho, ako to vyzerá, ak sa spojí zdanlivo nespojiteľné.
