Saleziánsky kňaz Peter Kuchár má za sebou viacero zaujímavých misijných skúseností. V súčasnosti pôsobí v saleziánskej komunite v Hodoch pri Galante. Na svoje korene nezabúda a vždy rád pripomenie, že pochádza z Prešova. V rozhovore nám okrem iného priblížil aj svoje detské spomienky na zimu a Vianoce.
Vráťme sa najprv do čias vašej ranej mladosti. Ako to bolo s vaším rozhodnutím stať sa kňazom saleziánom?
Mal som kontakt so saleziánmi v Prešove ešte v časoch totality, začal som k nim chodiť na stretká. Avšak spočiatku som saleziánom netúžil byť, takže s touto alternatívou som nerátal. Dosť silno som s ňou bojoval, aj keď som cítil nejaké tie náznaky volania ku kňazstvu. Bol to asi dvojročný boj, kým som povedal tak vnútorne Bohu – Bože, ak to ty chceš, tak ja idem, ale neručím za seba.
A odkiaľ sa vzala túžba slúžiť ľuďom v rámci zahraničných misií?
Keď som bol v noviciáte v Poprade, tak k nám prišli saleziáni don Sucháň a don Foltín. Hovorili nám o potrebe dorastu a nových mladých spolubratov. Vnímal som to vtedy ako výzvu. Postupom času v rámci formácie vo mne dozrievala túžba skúsiť misie v Japonsku.
Ak sa pozrieme na vaše pôsobenie v Japonsku a potom aj na Šalamúnových ostrovoch, aké boli tie najvýraznejšie špecifiká vašej pastoračnej služby?
V Japonsku je veľký problém so samotným apoštolátom. Japonci v podstate nemajú čas na nič, keďže sú v práci veľmi vyťažení. Aj kresťania majú problém prísť aspoň v nedeľu na svätú omšu, lebo často sú v zamestnaní aj v sobotu a v nedeľu si chcú oddýchnuť. A navyše tých kresťanských chrámov tam nie je veľa, preto musia v nedeľu precestovať aj viac ako štyridsať kilometrov.
Tamojšia spoločnosť je veľmi zmaterializovaná a zameraná najmä na výkon, čo tiež spôsobuje problémy s apoštolátom. Ja som pôsobil v Tokiu, kde je veľký počet cudzincov, medzi nimi napríklad aj početná menšina Filipíncov, ktorí sú húževnatí katolíci.
Čo sa týka Šalamúnových ostrovov, mal som tam farnosť, ku ktorej patrilo osem dedín – osád, ktoré sa nachádzajú aj v pralese. Nedá sa tam dostať autom. Boli to komunity na úpätí veľkých vrchov. V podstate sa tam človek dostane iba z času na čas, možno raz či dvakrát do roka.
Problematické tam bolo najmä to, že tamojší ľudia sú počas týždňa roztrúsení na svojich políčkach alebo sa venujú svojmu obchodu. Najmä z tohto dôvodu je vhodné k nim prichádzať cez víkend. Avšak ísť k nim cez víkend znamená opustiť svoju miestnu faru a miestne spoločenstvo veriacich, a to sa tiež javí ako problematické. Totiž je to postavené na tom, že keď človek k nim príde do osady, tak oni rátajú nielen so svätou omšou, ale aj so slávnostným obedom a kultúrnym programom, ktorý si pripravia. Keď teda k nim človek zavíta, zostáva tam celý deň.
Zažili ste v týchto krajinách aj Vianoce.
