VEĽKÝ ŠARIŠ. Žena s pevnou rukou, pred ktorou mali rešpekt aj muži. Veronika Ferencová, pred vydajom známa ako Očipová, má vo svojom zovretí toľko sily, že sa do športovej histórie zapísala ako majsterka Slovenska do 60 kg v armwres tlingu, teda pretláčaní rukou.
Od roku 2006 sa pretláčaniu venovala súťažne, získala mnoho medailí, pohárov, ocenení. Na Svetovom pohári vo Varšave získala bronz, na majstrovstvách sveta v Poľsku bola štvrtá. Na Slovensku sa radila medzi TOP 5 arm-wrestlerov.
Dnes však zjemnila a namiesto pretláčania sa pustila do umenia. Tento talent sa v nej prebudil akoby z rána do večera. Obraz namaľuje, ako sa smeje, za čas, kým príde jej manžel z nákupov. Za tri roky ich už vytvorila stovky.
Obraz stvorí za pár hodín
Tematicky sa zamerala na kresťanské motívy. Tvrdí, že inak ani tvoriť už nevie, tvorí za ňu jej duša a Ten hore. Čo chytí do ruky, v tom hviezdi. Ako v športe pri jej osobných úspechoch, tak aj v umení. Športového ducha dotvára duch umelecký.
Ten našiel svoje prejavenie sa v tvorbe na plátno. Veronika tvorí doslova za pár hodín. To, že má taký talent, objavila spontánne.
„Začala som maľovať pred troma rokmi, len tak. Ale túto tému maľujem, odkedy som sa obrátila. Pred 2 rokmi, ale nebolo to hneď, asi pol roka od toho momentu. A teraz maľujem už len toto, nič iné mi ani nejde. Vlastne, aj toto robím tak, že ani neviem ako,“ prezrádza.
Ako sa jej to teda darí? „Neviem maľovať. To Ten hore všetko. Ja si len tak robím, robím, odstúpim a už je to hotové,“ vysvetľuje.
„Sama od seba keby som chcela niečo namaľovať, tak si nenamaľujem taký obraz,“ zdôrazňuje.
Na otázku, či je to pre ňu forma relaxu alebo skôr forma akejsi formy modlitby, odpovedá jednoznačne.
„Modlitba. Aj hudbu takú pri tom počúvam, chvály. Ide mi to ľahko, ako keď si niekto ide niečo navariť,“ smeje sa. Pri pohľade na výsledné dielo to však vyzerá v niektorých prípadoch lepšie ako fotografia.
„Sú umelci, ktorí mi píšu, ako dlho trvá obraz. Naozaj, ale nechcela som to veľmi na začiatku hovoriť, ale trvá to tak tri hodinky.“
„Zo začiatku mi aj manžel hovoril – ty ani len nevrav, že tri hodiny. On ide do obchodu a ja namaľujem,“ smeje sa.
Vraj namaľuje rýchlo, lebo „sa do toho vžije“. Čakať musí len v prípade potreby schnutia farieb.
Nestotožní sa s ňou každý
Námety pre tvorbu si vyberá sama. Alebo ju inšpiruje okolie. A vtedy sa musí aj sama posúvať hľadaním informácií o tom, o akého svätca vlastne ide.
„Každý zo začiatku navrhoval – toho namaľuj alebo toho, takú svätú alebo takú. A ja som o takej ani len nepočula. A tak som si to potom študovala. Napríklad sv. Gema. To je taký obraz, že sa z neho vytešujem, lebo namaľovať takú tvár som si myslela, že ani nedokážem.“
Pokiaľ ide o techniky, v tom sa podľa svojich slov nejako nevyzná, skrátka len maľuje. A s pozitívnou spätnou väzbou. I keď aj v tomto prípade sa nájdu výnimky.
„Nie sú nejakí kritici, ktorí by povedali, že toto alebo tamto zle robíš, ale sú ľudia, ktorým vadí kresťanská téma. Jeden kamarát ešte z dávna, tak toho to skôr rozčuľuje. No on nie je ani kritik, skrátka to neuznáva,“ prezrádza Veronika.
Fanúšikov si však vraj nachádza na oboch stranách brehu.
„Inak aj veriaci, aj neveriaci, mi hovoria, že oni si normálne kúpia obraz, nechodia do kostola, ale páči sa im a chcú ho. Napríklad sa ozvala kamarátka, ktorá tiež nechodí do kostola, je rozvedená, ale keď obraz videla, tak mi napísala – ja ho musím dnes mať. Prišla ku mne a hneď si ho kúpila,“ spomína Veronika.
Krok po kroku vďaka kamarátke
To, že cez obrazy ľudia nachádzajú čosi iné, vníma veronika obdobne v tom, že i ona sama čosi dostala.
„Niečo im to dáva. Jedna kamoška povedala, že ´mňa to ako keby viac privádza k Bohu´. A ja sa z toho veľmi teším. Aj ja som takto bola privedená k Bohu, cez kamarátku,“ spomína na výnimočné chvíle svojho života.
„Mala som zlé obdobie a ona vtedy prišla. Bola to moja klientka, keďže som pracovala ako trénerka. A tak sa ma opýtala, či som veriaca. A ja – veď som. Ale to som nevedela, že je rozdiel byť pokrstený a mať základné sviatosti,“ opisuje Veronika.
„Pýtala sa ma, či chodím do kostola, na spoveď. Ja jej na to – no čo si. 15 rokov som nebola na spoveď, ani do kostola nechodím. No ona ma postupne priviedla k Bohu,“ vyznáva sa Veronika. Tak sa pomaly v nej okrem túžby po Bohu rodila aj túžba maľovať.
„Vtedy som si hovorila – Bože, ja nepotrebujem tento dar, ani ho nechcem, lebo je to veľká zodpovednosť. Ale potom mi stále prichádzalo na um, že mám maľovať. Prvý obraz bol Ježiš a ten bol darovaný pre tú kamarátku na jej päťdesiatku,“ prezrádza umelkyňa.
Išlo to vraj spontánne a „samo“.
„Začala som postupne tvoriť, ľudí to zaujalo, ale nikdy som to nerobila, že to idem robiť pre biznis. Bola by som rada, keby ich mali aj ľudia, ktorí nemajú veľa peňazí.“
Tvoriť v stave pohody
Veronika i skrz tento svoj úmysel veľa obrazov darovala. Podstatné je podľa nej i to, v akom čase maľuje.
„Musím byť v pohode, nemôžem byť nervózna. Pomodlím sa, chodím pravidelne každý deň do kostola. Cez modlitbu sa aj upokojím, pustím si chvály. Hudba je pri tom stále. Pri jednom obraze som si púšťala Denník sr. Faustíny.“
Niekedy si urobí aj „predprípravu“. Napríklad pri sv. Františkovi si pozrela dvojdielny film, pri Matke Tereze taktiež, prečítala si niečo o jej živote.
„A tak mi je to aj bližšie,“ vysvetľuje.
Vtipné vraj bolo, keď sa jej pýtali, či namaľovala aj svojho manžela.
„Bol to sv. Maximilián, ale ten sa na môjho manžela podobá,“ smeje sa Veronika.
Ktorý obraz sa jej tvoril najťažšie? „Veľmi som si dala záležať na sv. Petrovi. To je kópia od talianskeho maliara, a tak som chcela urobiť presne. Tam som sa ozaj snažila, lebo keď som napísala reprodukcia, tak si každý môže pozrieť na internete.“
Za tri roky stovky obrazov
Počas uplynulého roka vystavovala Veronika napríklad aj v Prešove či Lipanoch. V tamojšej galérii ukázala takmer 40 obrazov. Ale celkovo ich má na svojom konte násobne viac.
„Odkedy som začala prvýkrát maľovať, tak je to celkovo nejakých 350 obrazov,“ prekvapuje.
Keď počula, že niekto robí obraz aj mesiac, pre ňu je to vraj neznáme. „Zamýšľam sa, čo mesiac robí na obraze? Ale potom si hovorím, že ja nemám nič iné, žiadnu robotu na zmeny. Ráno vstanem o šiestej, začnem tvoriť. Okolo obeda je obraz hotový.“
Ľudia sa jej vraj pýtajú, či ju maľovanie uživí. „A ja na to, že som sa dobre vydala,“ smeje sa.
„Mám manžela, ktorý mi to všetko toleruje, že si môžem tvoriť a nie som odkázaná, že musím predávať,“ vysvetľuje.
„Hovorím, že všetko treba odovzdať do Božích rúk. Nič netreba robiť nasilu, ani namaľovať, lebo peniaze.“
Aj keď priznáva, že sa pomaly dostáva do povedomia. Ale ona by rada ostala nezávislá.
„Je to ťažké, lebo prichádzajú aj ponuky, aj ľudia, ktorí by chceli zarobiť na mne. Ale úprimne poviem, ja hovorím, že ja mám jedného manažéra a to je Ten hore. Nepotrebujem ani hľadať, kde budú výstavy a nasilu vystavovať. Nehrám sa na veľkú umelkyňu,“ vysvetľuje.
Majstrovstvo šlo bokom
Veronika sa zapísala ako skvelá v pretláčaní rukou. Aj vzhľadom na zdravotné okolnosti to však teraz nie je už jej priorita. Venuje sa skôr druhým.
„Cvičenie je teraz tak na kraji. Ja sama nemôžem cvičiť, no mám skupinové cvičenia so ženami dva razy do týždňa u nás v Šariši. Ale to je celé skôr odreagovanie, no to je pre mňa asi najviac,“ ukazuje na obrazy. Berie to však s pokorou.
„Hovorím si, ja to, Bože, nepotrebujem, ak mi to zoberieš, tak kľudne. Budem robiť iné. Ale to je taká zodpovednosť. To by musel človek zažiť,“ opisuje.
„Nie je to len o tom, že si namaľujem Krista a som vysmiata, idem do kostola. Ale keby človek videl, čo za tým je... Nie je to len to dobré, ale aj to zlé na tom svete. A ja keď maľujem toto, aj ten zlý sa veľmi z toho neteší a potom sú boje, a tak fyzicky to potom znášam,“ opisuje, čo všetko ju okrem talentu tvorba stojí.
„Chce to disciplínu, čo mám aj zo športu. A je to zodpovednosť. Je ľahké spadnúť do pýchy – každý povie, je to také super. Ak by som si aj ja povedala, som super, tak čo potom? Chce to pokoru. Nechcem spadnúť do pýchy. To radšej by som nerobila nič, to by bolo potom aj lepšie,“ zdôrazňuje.
Kostol brala ako niečo pre starých. Dnes je tam denne
Veronika tvrdí, že človek by sa nemal báť, nech ide o čokoľvek, ale mal by veriť. Priznáva však, že ona mala i zvláštnu milosť.
„Treba to aj zažiť, ten dotyk Boha. Ja som ho zažila dvakrát. Pred vyše dvoma rokmi a prednedávnom. Bolo to v nedeľu, v kostole a bol to taký silný dotyk Ducha Svätého, že keď som sa rozhliadla okolo seba po ľuďoch, tak si vravím, že keby tak všetci vedeli, aká sila je to zažiť, tak by do kostola nemuseli chodiť, ale by tam chodiť chceli,“ zdôrazňuje.
Sama priznáva, že tiež si kedysi myslela, že kostol je len pre starých a pre tých, ktorí zomierajú.
„No vôbec to tak nie je. Teraz tam chodím každý deň a som šťastná.“
Odkaz? Aby dôverovali
Čo by si Veronika priala, aby jej obrazy ľuďom dávali?
„Aby pocítili to, čo cítim ja, keď to maľujem. Aby aj cez obraz vnímali taký ten pokoj a vedomie, že Boh je tu. Len mu treba dôverovať a všetko nechať v jeho rukách,“ dodáva Veronika.
