VÝCHOD. Choroby dokážu poriadne zasiahnuť do života ľudí. Okrem toho, že do veľkej miery dokážu narušiť plynulý chod fungovania, sú niektoré diagnózy v spoločnosti aj tabuizované a na ľudí s nimi sa niekedy spoločnosť díva cez prsty.
Bývalá zdravotná sestra: Možno časom nebudem vedieť prehĺtať a rozprávať, ale nezaoberám sa tým Čítajte Diagnóza, ktorá bola v spoločnosti tabu
S podobným prístupom sa stretla aj pedagogička Silvia Hajdúová. Už ako študentka sa totiž musela zmieriť s ťažkou diagnózou, ktorá ju ovplyvňovala.
„Počas vysokej školy som mávala ťažkú afektívnu depresiu. Viackrát sa mi to opakovalo a po malom doktoráte v roku 2011 sa mi to zhoršilo na schizoafektívnu poruchu depresívneho typu,“ hovorí Silvia, ktorá s diagnózou funguje už od roku 2006.
V článku sa dozviete:
- Aké ťažkosti pociťovala na začiatkoch svojej choroby;
- aký postoj k jej chorobe zaujali učitelia z kolektívu;
- prečo si musela ukrajovať zo svojich záujmov;
- ako sa dostala k písaniu;
- o čom je kniha, ktorú napísala.
Najväčším problémom podľa jej rozprávania je fakt, že ak v jej živote nastane nejaká stresová situácia, prípadne veľká pracovná a fyzická záťaž, tak sa proces ochorenia zhoršuje. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo v pomerne mladom veku bola nútená ísť do invalidného dôchodku.
„Niekoľkokrát som bola hospitalizovaná v nemocnici a každý mesiac chodím na ambulantné kontroly. Teraz sú to dva roky, keď je moja choroba stabilizovaná,“ priznáva pedagogička, ktorá to však zo začiatku nemala vôbec jednoduché.
