VYŠNÉ NEMECKÉ. Keď bol mladší, fascinovalo ho povolanie záchranára, neskôr študoval v oblasti gastronómie. Dnes si oblieka kňazské rúcho.
Je gréckokatolíckym kňazom, manželom a otcom dvoch detí. A práve kňazské povolanie ho doviedlo do farnosti Vyšné Nemecké pri slovensko-ukrajinských hraniciach.
Keď vypukla vojna, bol medzi prvými, ktorí prichýlili utekajúce matky s deťmi.
Kňaz František Engel sa po šiestich rokoch v kňazskej službe, z toho trištvrte roku v novej farnosti, musel stať z večera do rána doslova vrcholovým manažérom.
Keď bol príliv utečencov najvyšší, denne ich stretával tisícky, farou mu prešli stovky. Na ich farskom dvore sa zhromažďovala humanitárna pomoc z celej Európy a po celom dome im počas niektorých nocí spalo aj 40 ľudí.
Stál zoči-voči bolesti a utrpeniu v prvej línii. Ako zdôrazňuje, kresťanstvo treba žiť v každodennej realite, nielen v chráme. A on to svojimi skutkami pred rokom naplno ukazoval.
Babky plakali. Pamätali si, čo je vojna
Bol večer, 23. februára 2022, a vo Vyšnom Nemeckom vraj vládol akýsi zvláštny nepokoj.
„Večer pred vojnou sa už niečo chystalo. Bola to taká zvláštna dusná atmosféra. Spolu s mojím farníkom sme sa vybrali pozrieť hore k hranici, ale zatiaľ bol kľud,“ spomína si otec František na udalosti spred dvanástich mesiacov.
Nevysvetliteľný nepokoj už ráno nadobudol reálnu podobu.
„Keď prišla informácia, čo sa stalo, prebehli mnou zimomriavky. Rovnako to vnímala aj moja manželka. Že sa vlastne ocitáme vo vojne. Je v nej nielen Ukrajina, ale človek si to berie na seba, lebo je to blízko. Iné je počuť o vojne v Sýrii a iné, keď je pár metrov od vás,“ vysvetľuje kňaz Engel.
Okrem farnosti Vyšné Nemecké má vo svojej správe aj ďalšie tri filiálky, kde pôsobí.
My sme tu, muža už nepustili. Vojna roztrhla celé rodiny (reportáž) Čítajte V to ráno mal o siedmej hodine svätú liturgiu v Krčave.
„Spomínam si živo na babky, ktoré plakali. Po tvárach im tiekli slzy, lebo mnohé z nich ako deti zažili druhú svetovú vojnu a už vedeli, že nič dobré to nie je.“
Dieťa vo veku jeho vlastnej dcérky
Po návrate do Vyšného Nemeckého si už všimol popri hlavnej ceste od hranice smerom k obchodu postávať mamičky.
„Bolo vidno, že sú nejako dezorientované. Prešli hranicu a čo teraz? Nevedeli, čo a kam.“
Po mnohé z nich mali prísť manželia pracujúci za hranicami, ale v mnohých prípadoch to bola ešte otázka desiatich či dvanástich hodín. A vonku bolo teplota len niečo nad nulou.
V článku sa dozviete aj:
- aké bolo jeho prvé stretnutie s ľuďmi utekajúcimi pred vojnou;
- ako sa mu v priebehu pár hodín podarilo postarať o plnú faru napriek nedostatku finančných prostriedkov;
- aké boli jeho stretnutia s nekalými praktikami;
- ako sa na jeho pôsobenie pozerali ľudia bez vierovyznania;
- kedy prichádzali momenty, keď plakali muži;
- aký bol počet telefonátov za deň v čase najvyšších prechodov utečencov cez hranicu;
- s akými formami pomoci sa stretol, ako reagovali ľudia, ktorí spontánne prichádzali;
- čo bola pre neho najväčšia škola;
- aký vplyv mala pomoc na hraniciach na jeho manželstvo;
- kedy a prečo ho rozplakala jeho dcéra;
- čo zažil na hranici pri príchode influencerov.
„Prvá mamička, ktorú som zobral do auta, bola aj s malou dcérkou. To si veľmi dobre pamätám, lebo jej dcéra bola vo veku mojej dcéry. Bol to prirodzený automatický pud otca, rodiča, muža - chrániť slabších,“ spomína si na prvé osoby, o ktoré sa postaral.
Výhodou bolo v jeho prípade to, že ľudia mu dôverovali, lebo videli kňaza oblečeného v kňazskom.
Keď ich pozval na faru, vďačne pozvanie prijali. Tam vysvitlo, že ide o slobodnú mamičku, ktorá nemá nikoho, ku komu by mohla ísť. Dali si raňajky a nastúpilo praktické uvažovanie.
„Vravím jej, dobre, vychladneme. Emócie musíme teraz pustiť, je nám to ľúto, ale vy si teraz oddýchnite. Dnes to riešiť nebudeme,“ opisuje.
Deti sa automaticky začali spolu hrať, postlali im v detskej izbe. Následne našli spoločenstvo Ukrajincov žijúcich v zahraničí.
Ubľa podáva ruku utečencom: Mali sme tu už aj mesačné bábätko Čítajte Pomohli jej tam zabezpečiť odvoz, tak, ako neskôr aj ďalším ženám, ktoré ale už mohli čakať na manželov pracujúcich v Európe.
No na tých, ktorí sú prví, sa nezabúda. „Obe sa u nás vyspali a lúčili sme sa aj my, aj ony so slzami v očiach. Dodnes mám pred sebou obraz toho dievčatka a jeho mamky.“
Na fare mal 40 hladných ľudí a na účte 45 eur
Toto bol pomyselný moment, ktorý odštartoval neuveriteľný kolobeh udalostí a dní, keď sa utrpenie miešalo s nádejou.
„Nedalo mi to. Kňazstvo nie je len o tom, že idem teraz odslúžiť liturgiu, ale musím viesť a žiť to kňazstvo aj mimo chrámu. Žiť svoj kňazský život 24 hodín denne, nielen hodinu či dve. A to sa teraz aj stalo. Šiel som hore na hranicu a stretával ďalšie a ďalšie mamičky. A tak som im robil taxík, zbieral ich a zvážal na faru,“ opisuje otec František prvé hodiny, keď nebolo času na premýšľanie, čo si počať.
Keď sa však dom naplnil, objavil sa ďalší problém. Treba aj jesť.
„My nie sme nejakí bohatí ľudia a presne vtedy platilo o nás heslo, že do výplaty ďaleko. Vravím si, čo teraz? Treba nakŕmiť približne 40 ľudí.“
Toto bol počet, ktorý im zaplnil faru. Aj v ďalšie dni počet ľudí, ktorí u nich našli cez deň príbytok a v noci nocľah, rovnaký. Boli všade - desiati v kancelárii, desiati v obývačke, desiati v detskej izbe, piati v kuchyni a potom ešte, kde sa dalo.
Zoči-voči zúfalstvu a bolesti. Tak toto je vojna (komentár) Čítajte Poskytli im deky, zaplnil sa každý voľný kút. V prvé ráno však museli akútne riešiť otázku peňazí a stravy.
„Oni už boli tu a ja som mal 45 eur na účte. Ako to vyriešiť? Ale viete, vzťah s Bohom v kresťanstve je dynamický. A práve viera je dar, ktorý rozvíjate najmä v ťažkých situáciách. Prišiel som do obchodu a vravím, že potrebujem chlieb a párky, ale do 45 eur. A vtedy tam čakali a zohrievali sa cudzí ľudia. Všimli si ma a prvá otázka - a vy ste kto? Ja som kňaz a mám na fare ľudí. Jedna pani sa hneď ozvala, že mi pomôže. Napísala svojim priateľom do Poľska, vypýtala si moje číslo účtu a do troch hodín som mal na účte veľké finančné prostriedky. Rozbehla sa celá mašinéria tak, že sme mohli pomáhať a kŕmiť,“ opisuje zázraky solidarity, ktoré sa im stávali.
Ľudia k nim stále prichádzali hladní. Mnohí prišli s dokladmi, jednou igelitkou a tým, čo mali na sebe. To bol celý majetok.
No vďaka týmto dobrodincom šiel farár o deviatej do obchodu na nákup a o trinástej popoludní už mali peniaze i na stravu, i na tranzity.
„Aj moji veriaci z bývalej farnosti v Spišskej Novej Vsi sa pýtali, ako môžu pomôcť. Ľudia, ktorí mi dôverovali, neposielali peniaze na transparentný účet, ale priamo mne, aby sme sa mohli o všetkých ľudí postarať.“
„Presťahoval“ sa na hranicu
Keď už prvotné veci na fare boli zabezpečené a kapacita plná, vybral sa otec František nazad na hranicu. Hnala ho potreba niečo urobiť.
A tak si vzal svoj rybársky stolík, lebo, ako s úsmevom vysvetľuje, nie je len „rybárom ľudí“, ale rybárčenie je aj jeho koníčkom.
„Priniesol som tam tri deky, nejaký kartón vody, sladkosti, ktoré som zobral z domu a položil na stolík, aby si to ľudia zobrali.“
Ten stolík sa mu potom kdesi stratil, ale vraj aspoň poslúžil. Vo večerných hodinách pribudli veľkokapacitné stany, ľudia prinášali mnoho vecí a všetko nosili jemu ako kňazovi, ktorý to mal koordinovať.
„Prišli ďalší chlapi z Oravy, ktorí doniesli kotly, rozložili oheň a začali variť čaj, polievky, párky, jedlo. Bolo to veľmi krásne, že zrazu vidíte cudzích ľudí, ktorých nepoznáte, a oni sa vedia zjednotiť pre jednu vec, ktorá prináša obrovské požehnanie. To bolo niečo, čo človek možno za života nezažije alebo zažije len párkrát.“
Videl zlobu, postavil sa jej
„Ľudia prichádzali so smútkom, strachom a my sme im nielen svojou pohostinnosťou, ale aj láskou a milosrdenstvom dodávali energiu, zbavovali ich strachu. Mnohí, keď sme sa rozprávali, hovorili, že sú veľmi prekvapení, čo sa tu u nás deje, lebo že oni tu nečakali nič. A zrazu ste vy pre nich pilier, ten oporný bod, či už psychologický alebo duchovný. Že sa o nich postaráte a nič za to nechcete.“
