PREŠOV/UKRAJINA. Keď vypukla vojna, na druhý deň už stála s manželom na slovensko-ukrajinskej hranici a pomáhala utekajúcim matkám s deťmi.
Prešiel rok a ona šoféruje dodávky s humanitárnou pomocou až k ukrajinsko ruskej hranici. Tam, kde sa aj humanitárne organizácie obávajú prísť. O to viac si ich tamojší obyvatelia vážia, tešia a so slzami v očiach prešovským dobrovoľníkom ďakujú.
Ako jedna z tých vytrvalých rozpráva, že za rok videla neuveriteľné veci.
„Keď však len budeme čakať, že pomôže niekto iný, nepomôže nik,“ vysvetľuje svoju neutíchajúcu iniciatívu pomáhať Patrícia Popovičová z Prešova. Spolu s manželom Jurijom už aj prestali počítať, koľkokrát to z Prešova na Ukrajinu „otočili“.
Od prvých dní v prvej línii pomoci
Keď 24. februára 2022 začala vojna, na druhý deň už bola Patrícia s manželom Jurijom, gréckokatolíckym kňazom, na ukrajinskej hranici a pomáhali.
Tým, že on hovorí po ukrajinsky, rusky a anglicky, boli nenahraditeľnou pomocou prakticky už pri prvom kontakte. Tu sa zapojili do kolobehu pomoci na hranici vo Vyšnom Nemeckom, kde to mal v rámci koordinácie „pod palcom“ ďalší gréckokatolícky kňaz František Engel.
Mal som 40 hladných ľudí na fare a na účte 45 eur, spomína kňaz na začiatok vojny Čítajte Spomienky z tých dní nevyblednú už asi nikdy.
„Bolo neuveriteľné stretávať tie mamičky s deťmi. Keď som to videla, tak som si povedala, že je to tam asi dosť zlé. Boli v takom hroznom stave, že som si nevedela predstaviť, ako môže vyzerať to, pred čím utekajú. Až keď sme začali s vývozom pomoci pre Charkov, Izjum, po tých dedinkách, vtedy to až človek pochopil. Je strašné, čo si museli zažiť. Najhoršie je, že sa nemajú kam vrátiť. Domy majú rozbité, deti nemajú otcov, niektorí sú na fronte, niektorí mŕtvi, ďalší zranení. Je tam veľmi ťažká situácia a dnes, v 21. storočí, si to my ani nevieme predstaviť, čo to je fungovať bez vody, plynu, elektriny,“ opisuje Patrícia.
