PREŠOV. Dá sa povedať, že patrí už k takmer „dvorným“ režisérom divadla. Svetozár Sprušanský sa po 11.-krát vrátil do Divadla Alexandra Duchnoviča, tentoraz pri príprave hry z pera Čechova Ivanov.
Toho si zahrá jedna zo stálic divadla Jevgenij „Žeňa“ Libezňuk. Zaujímavé je, že k tejto hre sa dostal opäť po takmer troch dekádach. Ivanov je však podľa tvorcov nadčasový.
Otázky, ktoré kladie, sa týkajú v každej dobe každej generácie. Ako žijem svoj život? A čo ďalej? Klásť ich i hľadať na ne odpovede budú v predstavení herci z takmer celého ansámblu tohto rusínskeho divadla.
Prechádzka životom optikou jednotlivých generácií
Ivanov, jedno z diel ruského klasika Čechova, si nevybrali v Divadle Alexandra Duchnoviča (DAD) náhodou. Pomyselne ním uzatvárajú oblúk čechovovských hier, ktoré tu postupne prinášajú.
V DAD-e načreli do iných žánrov: Žobrácka opera ukáže umenie spevu i prinesie bohatú dávku humoru Čítajte Prvou bola v roku 2005 hra Ujo Váňa. Aj vtedy bola po režisérkou taktovkou Svetozára Sprušanského. Ten sa približne v dvojročných intervaloch do divadla opakovane vracia. Raz s hrou viac „hĺbavou“, potom zas s hrou viac komediálnou. Tentoraz to bude fraška.
„Myslím si, že Čechov Ivanov veľmi presne pomenováva istú životnú etapu, keď sa ten aktívny život už končí a vy si kladiete otázku, ako ste ho prežili, ako ste sa zmenili - prácou, svojím životom, osobnými vzťahmi. Pýtate sa nielen to, ako ďalej, ale čo sa to s vami stalo. Tá hra reflektuje nielen cez postavu Ivanova isté etapy životného rozhodovania a pýtania sa ako ďalej. Jednotlivé fázy tu reprezentujú aj ďalšie postavy,“ opisuje Sprušanský, ktorý hru vníma ako sondu do duše, ktorá je aj hĺbavá, aj v sebe zároveň nesie nadhľad.
Herci DAD-u zájdu medzi väzňov i k obetavému srdcu matky. Pomyselnú kyticu ruských diel dopĺňa Červená kalina Čítajte Každá generácie má čosi, čo je pre ňu charakteristické.
„Najstaršia generácia, ktorá reflektuje aj minulosť, aj tú našu nedávnu, keď sme v spoločnosti možno nejednali najčestnejšie, najotvorenejšie. Stredná generácia reaguje na to, ako si urvať to svoje šťastie, reflektuje nejaký meštiacky a majetnícky spôsob života, ktorý sa dnes veľmi rozmohol. Až po tú generáciu najmladšiu, ktorá s istou apatiou, absolútnou ignoranciou, minimálnou empatiou a priľnutím na seba akosi rozkladá nielen seba, ale aj tú spoločnosť,“ analyzuje charakter jednotlivých generačných obsadení.
Hra, ktorá je živá stále
„Toto všetko Čechov napísal v krásnom prepojení s humorom, nadsázkou, iróniou. Každá postava sa neberie vážne, dokáže mať nadhľad a aj seba nejako vnímať s veľkým ironickým šľahom, čo robí celý text aj inscenáciou súčasným, dnešným a veľmi vtipným.“
Hru prinášajú s podtitulom fraška.
Láska k blížnemu v ruskom diele: On sa chce zabiť, oni ho sledujú. Nová hra Divadla Alexandra Duchnoviča je metaforou o našom svete Čítajte „Prečo? Pretože celý náš život pri tom spätnom pohľade sa nám môže zdať, že je akoby takou veľkou farebnou fraškou,“ konštatuje s úsmevom režisér.
Pri príprave hry prezrádza, že nebolo potrebné ju zvlášť aktualizovať, stačilo vymeniť názov jedného štátu a bolo to súčasné.
„Inscenácia je tak aktuálna, živá, že my sme ju ani textovo nemuseli znásilňovať, slovo Francúzsko sme vymenili za Ameriku a inak všetko funguje. Je to aj spoločenské, politické, apelatívne, morálno-vyzývajúce, ale aj poetické a na niektorých miestach čechovovsky premýšľavé,“ prezradil Sprušanský.
Ten si vzal na starosť nielen réžiu, ale aj dramaturgiu a tiež je autorom textu.
V ňom sa celou hrou nesie otázka o tom, čo mnohí prežívame v tom-ktorom životnom období. Teraz skrz optiku 62-ročného Ivanova.
„Všetky ideály, predstavy, aktívny život, ktorý som viedol, sa mi rozpadá pod rukami a mení sa v iný životný pocit. To je prvá téma, dezilúzia života. Žijeme a prehodnocujeme. Inscenácia môže aj o celej spoločnosti, meštiackom pokryteckom správaní sa a zrkadlení v tom, ako dnes tá spoločnosť funguje,“ vysvetľuje Sprušanský.
Aká je história hry
„Čechov je výnimočný tým, že je to Čechov - najväčší divadelník medzi divadelníkmi a vrátiť sa k nemu a hrať ho, to už je radosť sama osebe,“ konštatuje Ľudmila Lukačíková, v hre ako Zinaida Savišna Lebedevová.
U Duchnoviča si na manželov posvietili v hre Detektor lži Čítajte Je to predstaviteľka mamy, ktorú nikto nikdy neposlúcha a jej rolou je starať sa o domácnosť. Kým muži špacírujú, filozofujú, ona má byť v domácnosti, kde ju nič nepočúva. Zistí však, že toto sa mení pri otázke peňazí.
„To je žena, ktorá pochopila, že pri peniazoch ju počúvať budú, lebo tým sa nikto nezaoberá. Práve tam si našla svoje miesto, aby riadila každého, koho mohla.“
Ako Ľudka načrela do minulosti, Ivanov bol napísaný v roku 1887, autor ho stvoril za štyri dni. Čechov mal víziu vytvoriť ruského Hamleta. Hru následne dostali na divadelné dosky za štyri dni.
„Text ovládal jedine Ivanov, ostatní hrali podľa šepkára alebo podľa vlastného cítenia, presvedčenia, ako to asi má byť. Bola to komédia,“ prezrádza Lukačíková.
Po tom, čo sa hra dostala do divadla, po jej zhliadnutí sa publikum rozdelilo na dva tábory. A kým jedni búrlivo tlieskali, druhí sa pýtali, čo to je.
„V samotnej hre aj pri tom hereckom prevedení sú aj tichšie scény, aj veľmi expresívne, aj vizuálne zaujímavé, aj zaujímavé hraním – časť hercov predstavuje vypuklé meštianstvo, čo je akoby viac hrané a prežívané. Najkrajšie bude, ak sa diváci rozdelia na dva tábory a vtedy budeme vedieť, že sme zaujali,“ zamýšľa sa s Ľudka s úsmevom.
Režisér: V hlave som to nosil dlho, ale čakal som. Na vek
Ivanov je podľa jej tvorcov takým diváckym pomyselným zrkadlom.
„Každá Čechova hra nastavuje ľuďom zrkadlo, aby sa pozreli na svoj život. Každý tam možno nájde sám seba. U Čechova niet zlých ľudí alebo dobrých, čistých, tam sú ľudia so svojimi hriechmi, radosťami, starosťami, lebo taký je aj život,“ vysvetľuje Ľudmila.
Scénu DAD-u zasypú stoličky. Novú hru obsadili zvučné mená Čítajte Hlavnú rolu si zahrá Jevgenij Libezňuk. Pre toho to nie je prvé stretnutie s Ivanovom.
„Už keď som mal 35 rokov, tak som si zahral Ivanova, ktorý dával tie isté otázky, ktoré si dáva aj teraz. Len ten rozdiel je, či chceme, či nie, že človek v 35-ke, aj keď má krízu stredného veku, je na nejakom rázcestí a hľadá cestu kam ďalej, vždy má nádej, že tá cesta niekde je. A zrazu v 62-ke je väčšina cesty vzadu. Kladenie otázok a hľadanie odpovedí je asi také isté ako vtedy, tak aj teraz.“
Je pre neho ľahšie hrať túto postavu v zrelšom veku?
„Tým, že je človek mladší, má istý pohľad na to, čo sa deje okolo neho. A to sa odlišuje od skúseností a pohľadu človeka, ktorým sa pozerá po rokoch. Asi v rozklade tých akcentov a posune hodnôt, tam bude tá odpoveď,“ zamýšľa sa Libezňuk.
V čom sa našiel v Ivanovi, to neprezradil. Ale jednu spoločnú črtu vraj majú – lenivosť. Aj keď to neznie veľmi presvedčivo vzhľadom na fakt, čo všetko Libezňuk stíha.
Herec Vasiľ Rusiňák mal byť právnikom Čítajte „To preto, že som lenivý, tak sa snažím nejakým spôsobom rozhýbať a posunúť do toho a do toho nenormálne vysokého tempu života, aby som mal aspoň dojem, že niečo robím,“ smeje sa vyťažený herec.
Pri výbere obsadenia hlavnej úlohy mal Sprušanský jasno. Žeňa.
„V hlave to nosím už asi 4-5 rokov, ale čakal som, kým Žeňa zostarne. Znie to možno ako bonmot, ale ja som si počkal Vedel som, že ľudia v tomto divadle sú na túto hru pripravení, aj keď to trvalo trošku dlhšie,“ vysvetľuje režisér.
S potenciálom divadla
Okrem réžie mal Sprušanský na starosti aj kostýmy a scénu. Hra je rozdelená na štyri dejstvá, a to aj vizuálne.
V prvom sa divák dostane do predsiene domu Ivanova, v druhom do meštianskeho príbytku Lebedevovcov, ktorý je farebný a plný humoru i bláznivosti, tretia je v pracovni s humorom aj pijanskou scénou, príznačnou pre hry Čechova, štvrté dejstvo je už vizuálne mrazivo modré.
Pri farebných scénach nepochybne upúta kostýmové prevedenie.
„Vždy sa tešíme, keď k nám pán režisér príde, lebo to máme oživené a obnovené šatníky divadla,“ prezradila s úsmevom Ľudka.
Tá si so Sprušanským zahrala už viac ako polovicu ním režírovaných hier. Vie ju ešte niečím prekvapiť?
Jozef Tkáč hercov do DAD–u lanáril v krčme Čítajte „On má stále všetko premyslené, urobené, netreba sa už tým hercovi zaoberať. Režisér opíše charakter, ako sa správať, čo robiť, nám hercom stačí len naučiť sa text a už to ide,“ vysvetľuje Lukačíková.
O preklad hry sa opäť postaral Valerij Kupka.
Sprušanský na starosti aj scénu, naplno zužitkovali priestory divadla.
„Využili sme hĺbku javiska. Mnohé postavy sa vynárajú a vnárajú do tmy, do dymu. Je to skvelý priestor pre hereckú súhru od najstaršej generácie až po tú najmladšiu, bohatá paleta.“
Okrem priestorových možností tak využil aj možnosti personálne. A priniesol viacgeneračné prepojenie.
„Viac-menej sa tu predstaví takmer kompletne celý súbor. S niektorými hercami som sa mohol stretnúť po mnohých rokoch. Diváci, ktorí majú radi Divadlo Alexandra Duchnoviča v jeho najširšej pamäti, nech sa prídu pozrieť, lebo uvidia kompletný súbor,“ pozýva Svetozár Sprušanský.
Na margo toho podotkol, že ide o vzácnu príležitosť.
„Ktovie, možno už nebudú možnosti, lebo ekonomicky sa tlačí na menšie inscenácie. A aj čas nezastavíš,“ dodal s úsmevom.
Čas a otázka jeho plynutia je pretkaná celou hrou. Teraz sa na plynutie času pozreli optikou Ivanova ako 60-nika.
Divadlo Alexandra Duchnoviča štartuje sezónu s Faraónmi Čítajte „Prišlo k výraznému posunu, lebo zvyčajne sa tá hra hráva o tom 35-ročnom, či štyridsiatnikovi a je to o kríze stredného veku. No ja to skôr vnímam ako o kríze človeka, ktorý je nie na sklonku života, ale na konci aktívneho života a to nejako hodnotí. Každý z divákov má šancu sa tam nájsť, lebo to spektrum zrkadlí celú spoločnosť.“
Paralela medzi ruskou klasikou a rusínskym naturelom
Svetozár sa počas svojho režisérskeho hosťovania v DAD-e orientoval predovšetkým na hry ruskej klasiky. Práve tu našiel podľa svojich slov skvelú pôdu pre ich uvádzanie.
Zlákalo ju herectvo, policajnú uniformu si oblieka vďaka Larise. Ivetka Fedorová stavia do pozoru ako ukrajinská policajtka Čítajte „Myslím si, že ten naturel rusínskej povahy a zároveň príprava a kvality rusínskych hercov tohto divadla sú tými najlepšími a najväčšími predpokladmi pre uvádzanie diel ruskej klasiky. To, čo by mnohí slovenskí herci museli na tom javisku doslova vyrábať, herecky dolovať, tak títo herci to majú v sebe, v tom hereckom prejave. Ide o spojenie takej lyričnosti, tragičnosti, komičnosti, ktoré v tom inom, povedal by som natureli povahy, by ste nenašli.“
Ako vysvetľuje, už na prvých skúškach vníma, ako mu pri tých čechovovských polohách samotní herci vedia ponúknuť, čo je im dané, vlastné.
„A ja som tu možno do toho, aby som priniesol iný pohľad na Čechova v interpretácii smerom k dnešku. Pre mňa DAD a ruská klasika je to najideálnejšie spojenie,“ teší sa Sprušanský.
Na konkurz zabudol, prihlásil ho kolega. Dnes je playboyom Hranice i od hranice Čítajte A neobáva sa ani toho, že hra má s prestávkou takmer trojhodinové trvanie. Skrátil ju pritom už „len“ na 54 strán. Ale strnulosť počas deja podľa neho nehrozí – ako na strane herca, tak na strane diváka.
„Čechovove hry majú veľmi silnú, povedal by som, dynamiku, pasáže, ktoré sú veľmi premýšľavé, ale hneď sa striedajú s pasážami, ktoré sú dynamické. Celkovú dynamiku inscenácie sme posilnili tým, že sme niektoré situácie a textové prehovory sme učesali, skrátili a naopak, takú scénickú akčnosť omnoho viac podporili pri dvoch výstupoch, ktoré sú farebné, vizuálne a dovolím si tvrdiť, že aj veľmi zábavné a vtipné. Keď sa povie, že je to filozofické, to neznamená, že to nie je vtipné a je nudné,“ konštatuje Sprušanský na margo ruských klasikov.
„Je radosť pracovať na Čechovovi a dnes je o to väčšia, že sa viac-menej divadlá rozhodujú pre relaxačno-zábavný repertoár, čím ale nechcem povedať, že toto je inscenácia, kde takýto rozmer nie je. My sme to zámerne nazvali fraška, lebo niekedy, keď sa človek pozrie na ten ľudský život, tak je to taká trošku možno aj´viac fraška. A to, čo žijeme, tomu viac a viac nahráva,“ uvažuje režisér.
Obľúbenosť Čechovova? Jeho hĺbavá olovnica do duše
Otázkou je, čím je Čechov ako autor tak pútavý a vyberaný pre ďalšie spracovanie.
Laco Ladomirjak a jeho tváre: V seriáli prostý syn, v realite herec, hudobník aj zdravotný klaun Čítajte „Myslím, že Čechov sa tak často uvádza a je to jeden z najhranejších autorov na svet vôbec preto, lebo dokázal spustiť olovnicu do vnútra ľudskej duše asi najhlbšie. A je to spustenie v spojení tragikomického v spojitosti vážnych a komediálnych polôh, lebo život nie je čiernobiely, je farebný a ľudská duša povaha, duša je nejednoznačná.
Základné otázky si človek kládol pred 200-300 rokmi a bude si ich klásť o 100-200 rokov. A Čechov tým, že to zobrazil v takej nejednoznačnosti a zároveň pravdivosti vnútorného uvažovania, tak práve preto je to aktuálne. To, že dnes tie dobové kulisy sú trošku iné, nič nemení na tom, že sú to len kulisy, človek je ten istý s tými istými otázkami, pochybnosťami, s tým istým zmyslom pre humor,“ vymenúva Sprušanský.
Ivanov bude klásť otázky. A čo diváci?
„Myslím si, že toto isté. Možno až tak naivne uvažujem, žeby divák by si mal položiť k zvládnutiu inscenácie aj otázku – čo vlastne chcem, kam kráčam, kde sa zastavím? Keby si len jeden jednu takú otázku položil, stačilo by to,“ želá si Žeňa Libezňuk.
Zdravotný klaun: My dieťa neľutujeme, ani im nerobíme šou. Našou úlohou je pozdvihnúť ducha Čítajte A s čím by mohli diváci po zhliadnutí z divadla odchádzať podľa režiséra?
„Je to také spojenie viacerých polôh, ale vcelku si dovolím tvrdiť, že divák sa aj pobaví a možno pri odchode pouvažuje nad tým, ako ten život žil, žije a ako ho bude ďalej žiť,“ dodáva s úsmevom režisér Svetozár Sprušanský.
Hru Ivanov uvádza Divadlo Alexandra Duchnoviča v dvoch premiérach: prvú v termíne 17. 3. 2023 a druhú v termíne 22. 3. 2023.
