PREŠOV. Napriek počasiu viac evokujúcemu čas Dušičiek ako Veľkej noci sa Prešovčania počas tohtoročného Veľkého piatka opäť stali svedkami Živej krížovej cesty.
V duchu slov Biblie sprevádzali Ježiša na jeho poslednej ceste stovky ľudí, ktorých neodradil ani chlad. V nejednom prípade sa dážď miešal so slzami. Matky hereckej aj skutočnej.
Ježiš z Nazareta verzus Matúš z Lemešian
Ježiša, ktorého vedú k Pilátovi, ktorý už čaká pred prešovskou radnicou. Ježiš, ktorého bičujú na protiľahlom schodisku. Ježiš, ktorý padá i stretáva najbližších na ceste po Hlavnej ulici. Ježiš, ktorého pribíjajú na kríž a na ňom aj zomiera v Záhrade umenia.
Viacero bodov centra mesta sa už tradične stalo svedkom autentického stvárnenia utrpenia Božieho syna Ježiša, tesára z Nazaretu. Toho si v prešovskom prevedení zahral Matúš Jurko z Lemešian. Rolu si tentokrát odohral po tretíkrát. Ale pri tak nepriaznivých klimatických podmienkach premiérovo. No ani tie ho nevyviedli z miery.
Otužilý. Žije vo Fínsku
Matúš si rolu Ježiša zahral už v rokoch 2018 a 2019. Ponuke zahrať si ukrižovaného s radosťou prikyvuje.
„Ide to prinášanie príbehu, ktorý bude vždy aktuálny a vždy bude oslovovať ľudí. Je to príbeh lásky, ktorý zatiaľ nič neprekonalo. Ponuku rád prijímam, lebo my sme tí, ktoré odovzdávame to posolstvo ďalej, my sme tí, ktorí odovzdávame, že Ježiš Kristus prišiel a zomrel za nás, za naše hriechy, aby sme mali večný život. Aj samotné sviatky, ktoré slávime, pre mňa znamenajú veľmi veľa.“
Priznáva, že tento rok to bolo herecky o čosi náročnejšie, aj kvôli počasiu.
„Najťažší bol asi čas na kríži, pretože to bolo vlastne najdlhšie vystavenie chladu. A potom aj to skladanie z kríža, mal som miernu obavu.“
Pred samotnou rolou má, podľa svojich slov, pokoru aj rešpekt.
„Ľudsky je to ťažké vyjadriť, pretože my tu stvárňujeme nejaký príbeh divadelne, snažíme sa ho stvárniť čo najviac tak, aby to bolo uveriteľné a zapôsobilo na diváka. My, herci, však nikdy nebudeme schopní precítiť to tak a pochopiť pravú podstatu, tajomstvo, ktoré sa stalo na kríži, keď nás Ježiš vykúpil.“
Matúš nie je hercom, aj keď s úsmevom priznáva, že to kedysi k jeho snom patrilo. Skúškové obdobie sa mu z objektívnych príčin nedarilo absolvovať, zúčastnil sa len generálky. Krížová cesta vraj mala iba mierne úpravy oproti verziám, v ktorých hral v minulosti. Tentokrát hral Ježiša tretí raz. A vraj sám na sebe vníma aj v tomto smere posun. Vo svojom prežívaní.
„Pocity mám zmiešané a úplne iné ako predtým. Vtedy som asi viac vnímal hereckú stránku, teraz to bolo viac duchovné. Aj skrz to počasie, ktoré nevieme ovplyvniť a ktoré môže aj zrušiť celú krížovú cestu. Pre mňa osobne to bolo veľmi náročné a duchovne to ešte asi budem musieť vstrebať.“
Ako tú zimu vstrebe jeho telo, o to zvlášť obavy nemá.
„Keď bývate nejaký ten rok vo Fínsku, tak si nejako zvyknete,“ konštatuje s úsmevom študent zo severskej krajiny.
Váhali, ale nevzdali
Na príprave a realizácii Živej krížovej cesty sa už tradične podieľajú dobrovoľníci z farnosti Prešov – Nižná Šebastová a tiež z n. o. Oáza – nádej pre nový život-
To, či vôbec tento rok Živá krížová cesta vôbec bude, bolo ešte zrána neisté. Vzhľadom na včerajšie sneženie váhali. Niektorí boli proti tomu, len aby nikto nenachladol.
Rímskokatolícky kňaz otec Peter Gombita, ktorý stojí za myšlienkou celej Živej krížovej cesty, to ale poňal z iného konca.
„Vravím, počkajme to rána, nerušme autobus. Prídeme, pomodlíme sa, poprosíme a uvidíme. Začali sme sa schádzať a nakoniec bolo počasie celkom dobré. Som rád, lebo teraz má každý dobrý pocit, teší sa a keby sme ostali doma, mohli sme ostať namrzení,“ konštatuje s úsmevom.
Sám to stále prežíva veľmi mocne.
„Keby aj stokrát ten príbeh vidíte, tak ho inak prežijete. Pre mňa je to veľmi silné, lebo keď to v niektorých momentoch nevidíte, nemáte dosah vizuálne, tak počujete sluchom. Hrajú to amatéri, pomaly, prežívajú to a samotná emócia je tak iná. Rezonuje to v človeku a vynárajú sa obrazy. Každý to prežije asi inak, ale myslím, že to má veľkú silu a keď príde toľko ľudí, škoda by bola to zrušiť.“
Takže je rád, že to „riskli“ a predsa sa len na to dali?
„Viera je práve o tom. Nie ako my si naplánujeme, ale ak si myslíš, že sa nedá, tak Boh to vidí inak. A urobí sa to, že nakoniec ani sami nevieme ako.“
Ako to prežívala mama a „mama“
Ježišovu matku Máriu si zahrala osemnásťročná Mária Štefaničová z Nižnej Šebastovej. Aj pre ňu to bolo po tretíkrát, keď si premiérovo zahrala v roku 2019 na Spišskej Kapitule a v roku 2022 v Prešove.
„Veľmi si vážim, že môžem hrať túto rolu, neberiem to na ľahkú váhu. Je mi možno ťažšie sa do toho vžiť z toho hľadiska, že sama nie som matkou, ale ako veriaci človek sa na to stále snažím duchovne pripraviť. A je to pre mňa stále veľmi silný zážitok, sama to hlboko prežívam.“
Svojím spôsobom sa na rolu pripravuje aj počas predošlého pôstu.
„Počas neho má človek čas na veci, na ktoré by inak čas nemal a zamýšľa sa nad vecami, nad ktorými by sa inak nezamýšľal.“
A čo vníma Mária na svojej role ako najnáročnejšie?
„Asi zachovať si tú pokoru. Že nejdem ukázať seba, pre svoju chválu, ale že to robím pre Boha. A toto prežívať tcelý čas. Nevšímať si ľudí okolo, ale podstatu toho, o čo ide,“ vyznáva Mária herecká aj skutočná.
Inak to prežívala ďalšia Mária. Tentoraz skutočná matka predstaviteľa Ježiša, Matúšova mama Mária Jurková.
Priznáva, že Matúša odmala viedli k viere, doma chodievajú do kostola, modlia sa. Ako prezradila, jej syna vždy zaujímalo herectvo ako také. Ocenila aj jeho terajšie herecké stvárnenie.
Aj keď ona sa na to dívala aj inak.
„Prvýkrát, keď začal hrať, ani som sa nemohla pozerať, musela som ísť preč,“ spomína s tým, aké to pre ňu bolo dojímavé.
„Bolo to ťažké. Pre mňa aj do plaču. No som rada, že nie som naozaj tá matka Panna Mária.“
