PREŠOV. Stojí za myšlienkou Živej krížovej cesty v Prešove. Zároveň má pod palcom zariadenie Oáza – nádej pre nový život.
Všestranne činný a zameraný rímskokatolícky kňaz Peter Gombita však kladie na popredné priečky hierarchie priorít, ako by si ich mal človek poukladať, slobodu a radosť.
Je to aj o viere a radosti
Neisté chladné počasie budilo otázku, či sa vôbec na Veľký piatok (14. apríla) do hrania pustia. Vyše 50 ľudí váhalo.
Ale motivoval ich fakt, že ide o krásnu a obľúbenú tradíciu. Tak sa do toho napriek miernym obávam pustili. A oplatilo sa.
Ohlas bol vynikajúci, účasť prítomných bohatá.
„Viete, to nie o tom, čo si naplánujeme, ale práve vtedy, keď si myslíš, že sa nedá... A tak sa urobí, ani sám nevieš ako,“ vysvetľuje Gombita.
Zdôrazňuje, že život má byť o tom, aby sa tešili navzájom.
Kvapkali kvapky dažďa i slzy. Záhradu umenia premenili na záhradu bolesti, ukrižovali v nej Ježiša Čítajte „Buďme veselí a šťastní. Dnešným ľuďom, nám, nič nechýba. Všetko máme. Aj keď budeme plakať, že chýba toto a toto, ale vždy sa to nejako dá. No je menej pokoja, radosti, priateľstva. A bez toho to nepôjde. Niekedy sme si ľudia pomáhali, zdravili naďaleko, boli vďační. Hoc len niekto pozdravil, to bolo stále o tej radosti a o tom záujme o druhého – ako sa máš? Je potrebné prinášať si radosť,“ zdôrazňuje Gombita.
Potrebujeme návrat k ľudskosti
Kým kedysi sa človek človeku spontánne prihovoril, dnes kňaz apeluje najmä na vytrácanie sa obyčajného záujmu o seba navzájom.
„Toto, keď sme odstrihli, tak hoci máme hromadu peňazí, drahé autá, ale zistíme – a čo teraz? Kde je tá radosť? Každý hľadá, pýta sa čo, ako, pred covidom, po covide, teraz vojna. Áno, môže tam byť ľahší smútok, strach. Ale keď začneme s tým, že načo pomáhať, a nemali by sme, tak namiesto radosti, aby si dal, tešil sa s tým, čo máš, podelil sa, aby čím skôr tá vojna skončila, tak si prinesieš nepokoj do srdca. Nadávaš. Si nespokojný. Odišli sme od normálneho zdravého rozumu, odišli sme od ľudskosti, všetko sa vytratilo. A myslím si, že nám to chýba, a veľmi.“
Okrem nastavenia akéhosi chladu medzi ľuďmi v spoločnosti vníma intenzívne aj prácu na mediálnom poli.
Otázka nestojí, či manželstvo, či celibát, ale či Boh, alebo nie, vysvetľuje biskup Rusnák Čítajte „Aj tie médiá, aj všetko dookola, myslím si, že namiesto štvania by to malo byť inak. Poďme radšej diskutovať. Aj ja som si zmenil názor, keď sa ma napríklad pýtali ako vidíte LGBT,“ priznáva. Po rozhovoroch s ľuďmi, rodičmi, ktorí netušili, že aj ich syn, dcéra sa radí do tejto komunity, zistil, že i oni postupne menili pohľad a názor.
„Každý chce, aby jeho dieťa bolo šťastné. A mne prišla na um myšlienka – v súkromí nech si každý žije, ako vie, každý sa nejako trápime. A ja poviem, že v súkromí si žite ako chcete, ale ten človek chce byť aj navonok sám sebou. Muž a žena, ak sú spolu, majú sa radi, držia sa za ruky, chcú to prejaviť aj navonok. Aj tí ľudia sa chcú prejaviť navonok. A už mením názor. Nieže, vy si žite, ako chcete, a nám dajte pokoj. Sloboda. Mne sloboda, jemu sloboda. Aj keď neviem, či už to niekedy nie príliš nasilu pretláčajú, ale to je na ďalšiu diskusiu.“
Mať slobodu a vedieť s ňou narábať je podľa Gombitu náramne podstatné a potrebné.
„Ako ťažko žiť slobodu, aby sme v tej slobode si neubližovali navzájom, nesťažovali jeden druhému život...“
Aby bol život veselý
Otázkou je, ako teda žiť radosť? Ako ju prežíva on ako kňaz?
„Teším sa z drobných vecí. Behanie, plávanie, chodil som k ľadovým medveďom, do lesa chodím, teraz som rybárom,“ vymenúva. Všetky radosti sú podľa neho pre život podstatné.
„Dlhodobo, ak bude človek smutný, bude chorý. Nedá sa to. Už roky sa modlím: Pane Bože, ja ťa neprosím o dlhý život. Prosím o veselý život, o radostný život. Aby som ešte niekomu vedel pomôcť. Ale keď mám byť smutný, má mať niekto so mnou trápenie, tak to ma ber preč. Čo tu len tak potom budem...?“
