Aká je to byť veterinárom a v čom to majú lekári zvierat ľahšie a naopak ťažšie ako lekári ľudí? O tom, prečo si prišiel založiť ambulanciu z Popradu do Levoče, aj čo je pre neho v rámci jeho povolania náročné, porozprával v rozhovore veterinár MARTIN HUBÁČEK.
Sme u vás v ambulancii, tak moja prvá otázka bude obligátna – prečo práve povolanie veterinára?
Akosi vždy sa mi toto povolanie veterinára páčilo, bolo pre mňa zaujímavé.
Mali ste nejaký vzor vo svojej rodine?
U nás v najbližšej rodine nikto nebol ani lekár, ani veterinár. No mňa osobne to vždy ťahalo k zvieratám. Ako malý som ani nechcel jesť pekne pri stole. Museli ma ísť kŕmiť k susedovým prasiatkam. Tie jedli z válova a ja pri nich z taniera.
Neskôr, niekedy v šiestej, siedmej triede na základnej škole, keď si rodina môjho dobrého kamaráta kúpila kobylu, ja som s nim občas ku nej išiel.
Tiež sme sa v tom čase na hodinách biológie v škole učili o zvieratách, tak sa to vtedy nejako vo mne postupne zrodilo – chcem byť veterinár. Ale konkrétny dôvod sám neviem. Prišlo to tak prirodzene. Bavila ma celkovo biológia, nielen zvieratá ako také. Fascinovala ma medicína, na výške to bola nádhera. Bolo pre mňa fascinujúce učiť sa o ,,premakanosti” živého organizmu a ako to všetko funguje.
Vždy ma zaujímalo, ako sa vlastne dá to všetko na medicíne či veterine naučiť a pamätať si?
Je to podobne, ako keď sa Marcela Merčiaka pýtajú, ako si to môže všetko zapamätať. Keď vás niečo baví, tak to beriete prirodzene. Keď má človek niečo rád, tak to chceš spoznávať. Podobne, ako je to vo vzťahu, tak je to aj s profesiou.
Ak vás to baví, tak to nie je len zamestnanie, práca, kam chodíte, lebo musíte, ale skrátka to máte radi. Tí, ktorí často striedajú zamestnania, tak si myslím, že nemajú k práci taký ten citový vzťah. Lebo tí, ktorí ho majú, tak prácu ako takú tak ľahko nezmenia.
Práca s ľuďmi, zvieratami a pôdou sú asi najťažšie práce. Je to práca náročná fyzicky aj psychicky. Neplatia tú pracovné hodiny a neplánované nadčasy sú bežnou realitou. Nikto nevydrží túto prácu robiť len ako bežné zamestnanie dlhodobo.
Nemali ste sny aj o inej práci ako práci veterinára?
Mňa baví veľa vecí. Viem si predstaviť, žeby som robil ekonóma, historika, politológa a kadečo iné. Čo si neviem predstaviť, tak to je byť právnikom alebo IT čkárom. Tieto profesie určite nie sú pre mňa. K veterine ma to ťahalo nielen hlavou, ale aj srdcom.
A keďže ste prišli z väčšieho Popradu do menšej Levoče, predpokladám, že asi aj toto bolo rozhodnutie viac srdcom?
Prišlo obdobie v živote, keď som sa potreboval pohnúť ďalej a chcel som si otvoriť vlastnú ambulanciu. V Poprade už bolo ambulancií veľa a v Levoči mi to prišlo ako dobrá voľba. Mám tu aj blízku rodinu, je tu veľmi pekné prostredie.
Celý život pracuje s autistami: Diagnostikujeme neskoro, premeškáme najlepší čas na prácu s dieťaťom Čítajte V Levoči pôsobíte šesť rokov. Naplnilo to predstavy, nechceli ste niekedy ísť aj inam?
Som tu spokojný, nemôžem sa sťažovať, práve naopak. Zatiaľ rastiem, rozvíjam sa, som na úrovni, kde som minimálne chcel byť, a hlavné pre mňa je, aby boli spokojní klienti. Potom môžem aj ja rásť.
Ak by sme sa pozreli do vašej kartotéky pacientov, postačujú kapacity, ktoré ponúkate?
Je to veľmi individuálne, lebo Levoča nie je veľké mesto, navyše v ekonomicky slabšom regióne. Nie každý môže mať zviera, alebo ho chce. Myslím si, že momentálne je to tak akurát. Sú dni, keď je toho vyše hlavy, niekedy zas nie do čoho „pichnúť“. Veterinárna ambulancia nie sú potraviny, že tam človek chodí každý deň, ani zábavný park, že tam chodí rád. Je to podobne ako ísť k zubárovi – človek ide, lebo ísť musí.
Za vašu prácu ste v uplynulom období získali aj veľmi pozitívnu spätnú väzbu – naj veterinára v okrese za rok 2021.
Za také hodnotenie som klientom veľmi vďačný, ale nikdy som sa nad tým nejako nezamýšľal. Snažím sa robiť svoju prácu rovnako dovtedy aj teraz, teda pre dobro pacientov a spokojnosť ich majiteľov. Toto bol vždy môj sen – pomáhať a mať vlastnú ambulanciu. So všetkým aj pozitívnym, aj negatívnym.
Čo napríklad vnímate ako negatívum takejto vlastnej ambulancie?
Vo veterine, keď robí človek v ambulancii sám ako ja, tak mu ostáva málo času na vzdelávanie. V nemocnici je prítomný aj pomocný personál. Je to vysoko odborná medicína, ale veterinár v malej praxi si musí robiť všetko sám.
Otázka nestojí, či manželstvo, či celibát, ale či Boh, alebo nie, vysvetľuje biskup Rusnák Čítajte Praktická veterina je potom len malá časť, ku ktorej sa dostane počas svojho dňa. Je tam totiž veľa práce, ktorú je nutné urobiť - upratať, pozametať, administratíva, vymeniť a očistiť hospitalizačný box po pacientovi, ísť ho vyvenčiť, vybaviť objednávky, naskladniť a odložiť lieky a ďalší materiál i veľa iného. Na veľkých klinikách to robí ekonóm, sestrička, recepčná, ja si to musím urobiť sám.
A potom, keď sa človek dostane k štúdiu a praktickej veterinárnej medicíne, tak je šťastný, že môže robiť to, kvôli čomu do školy šiel.
Asi by sa vám tu zišla sestrička. A predpokladám, že je to vec nie potrebnosti, ale aj financií.
Jasné, táto otázka je o financiách. Okamžite by som vzal sestričku, ale zatiaľ to padá na financiách. Je to všetko tiež prepojené.
Keď chce človek pomôcť zvieraťu, nerobí to primárne ako biznis, majiteľa nechce ošklbať, ale zároveň potrebuje aj sám žiť. Vtedy treba nájsť ten zdravý stred. Áno, často je to aj o peniazoch.
No v prípade veterinára platí majiteľ za jeho vedomosti a odbornosť, alebo sa mýlim?
Tým, že máme veľký benefit v podobe takmer bezplatnej zdravotnej starostlivosti, najmä začínajúci chovatelia nemajú predstavu o cenách základných vyšetrení a liečby.
Keď idete k lekárovi, na RTG, na sono, odber krvi, CT, priamo neplatíte nič, lebo to platí poisťovňa. Ale keď ideš k veterinárovi, zaplatíš. Vstupné vyšetrenie, RTG, vyšetrenie krvi a ešte nie sme ani zdiagnostikovaní, ak je to ťažší prípad.
