PREŠOV. V Divadle Alexandra Duchnoviča (DAD) sa bude bubnovať. Teda, minimálne metaforicky. V premiére tu uvádzajú titul Hlavný bubeník, ktorý vzišiel z pera spisovateľa, po ktorom hrdo nesú meno.
Pri príležitosti 220. výročia narodenia Alexandra Duchnoviča, ktoré si v tomto roku pripomíname, uvádzajú na doskách prešovského divadla jednu z dvoch hier z tvorby tohto činorodého rusínskeho buditeľa.
Hra, ktorá upadla do zabudnutia
Dramaturgie a prekladu sa chopil Peter Medviď.
„Duchnovič nenapísal veľa dramatických textov, len dve hry, pričom jednu hru už malo divadlo v minulosti. Táto, z roku 1852, sa bude hrať po prvýkrát v rusínskom jazyku,“ prezradil Peter. Pôjde teda o svetovú premiéru.
Ruská klasika a rusínsky temperament. Hru Ivanov uvádzajú v Divadle Alexandra Duchnoviča ako frašku Čítajte V čase, keď dielo vzniklo, používal Duchnovič pri tvorbe dva jazykové štýly. Mal diela v rusínskom národnom jazyku, akým sa rozprávalo, a v slangovom ruskom jazyku, ktorý pokladal za vyšší štýl.
„A presne kvôli tomu, že to nebol jazyk, ktorý by bol blízky ľuďom, tak tá hra trošku upadla do zabudnutia,“ opísal Medviď.
Spracovaná pre potreby divadelných dosiek bola len raz, po ukrajinsky. Teraz je to po prvýkrát, „čo sa hra, napísaná Alexandrom Duchnovičom, uvedie v jazyku zrozumiteľnom Rusínom“.
S aktuálnym posolstvom aj dnes
Ako Peter Medviď prezradil, hra Hlavný bubeník má síce 171 rokov, ale na aktuálnosti jej nič neubralo.
Aristokrat Artur Praznohlavskij (Vasiľ Rusiňák) by rád okrem majetku získal ešte nejakú funkciu či dáky titul. Chce to získať nekalo, nečesne, skrz zneužitie vládneho tajomníka Vladimira Nravoviča (Vladimír Roháč). Len aj na pozadí nekalých úmyslom sa do popredia tlačí ten najčistejší cit – láska. Tá skrsne medzi Vladimirom a Arturovou neterou Ľubicou (Zuzana Kovalčíková).
Hra však otvára celú plejádu otázok a podnetov na úvahu.
Unikátny interaktívny chodník priamo v Sabinove oživil oscarový film Obchod na korze Čítajte „Duchnovič sa v hre odvoláva na výdobytky v revolúcii, ktoré prebiehali v polovici 19. storočia. Reaguje na rovnoprávnosť ľudí. Tá nie je dodnes vyriešená, sú národy, ktoré stále nemajú tie isté práva. Otvára tak aktuálne morálne otázky – vzťah k rodičom, lásku medzi dvoma ľuďmi. Ak si postavy zaktualizujeme a pozrieme na dnešok, môžeme sa nájsť v dome hlavnej postavy, pričom spomínané veci môžeme prežívať aj dnešnou optikou. “
Ako dramaturg a prekladateľ opisuje, hra je napísaná ľahšie, miestami ako komédia, ale rieši témy aktuálne. Získanie titulu či istej prestíže nie je ani dnes nič nezvyčajné – byť magistrom, doktorom, predsedom politickej strany.
„Témy ostávajú, žiaľbohu, nezmenené,“ konštatuje Medviď s tým, že je dobré takto kvalitné diela aj po rokoch „vyťahovať spod prachu“. Dej z roku 1849 tak môže byť aktuálny aj pre diváka v roku 2023.
Akoby únik do sna
Pod réžiu sa podpísal Stanislav Bilý. Pre neho šlo o premiérovú prácu s hercami v Divadle Alexandra Duhnoviča. Ako skonštatoval na margo spolupráce s hereckým kolektívom, niektorých hercov poznal už vďaka práci v rozhlase, skúšobný proces hodnotil ako príjemný a pozitívnu novú skúsenosť. A to i vďaka samotnej pripravovanej hre.
Prešovskí pacienti: Písali petície, prebehli rokovania, ale röntgenu dosiaľ niet Čítajte „Dielo je z obdobia, keď Rusíni dostali na krátke obdobie právomoci. Toto v istých momentoch vyznieva ako sen. Strieda sa tam komické s vážnou témou, pričom to striedame na postave Praznohlavnskeho - on je komický, ostatné postavy hovoria o vážnej téme. Tie zdôrazňujú poriadok, v živote, v láske, sú skôr stoickí. Takto tam vzniká kontrast a náznak úniku do sna sa odohráva v krátkych sekvenciách, ktoré niečo spomalia, nechajú priestor na zamyslenie,“ opisuje režisér.
„Aj tým sa snažíme ukázať isté nálady, akoby sa žil taký sen. Text, keď hovoria o hodnotách, sme museli vyjadriť istými prostriedkami, pomocou hudby, vizuálnej stránky. Snažíme sa niekedy ujsť od reality, ale nie tak, aby to bolo nečitateľné, ale práve naopak - aby dané myšlienky vyzneli,“ zdôrazňuje Bilý.
Hru vníma ako posolstvo a odraz toho, ako „chýba v živote mravný poriadok“. Režisér vysvetľuje, že je to „postavené na hercoch aj na scénografii, ktorá je akoby čistejšia. Nepoužíva veľa realistických predmetov, stavia skôr na hercovi a slove, pričom tá pohyblivá zložka je najviac asi práve v hlavnej postave“.
Herci sa zdokonalili v jazyku spred 170 rokov
Postavu svojho menovca Vladimira Nravoviča, vládneho tajomníka, si zahral Vladimír Roháč. V prípade tejto svojej roly vníma posun iným smerom oproti doterajším postavám.
Kapacity zariadení pre seniorov sú v Prešove plné Čítajte „Predtým boli moje postavy skôr estrádne, tu je to pokojný, až stoicky čestný Vladimir, úradník, ktorý je nepodplatiteľný. Pre mňa je to osobná zmena v porovnaní s tým, ako som stvárňoval postavy predtým,“ vysvetľuje Vladimír.
Podobný prerod ako v rámci charakteru vníma rovnako aj v rámci textovej stránky.
„Jazyk je trošku obmenený, texty sú v inej vetnej skladbe ako sme boli zvyknutí my, Rusíni s materinským jazykom. Predsa len, tých 170 rokov je istá doba. Tým to bolo také náročné a v danom jazyku komplikovanejšie,“ opisuje Roháč, pre ktorého bola spolupráca s režisérom Stanislavom Bilým premiérová. A pochvaľoval si ju, lebo ako Vladimír s úsmevom skonštatoval: „Ako sa vraví, režisér a mamka majú stále pravdu.“
Jazyk, ktorý odráža dobu, kedy hra vznikla
Ako sa herci zhodli, zachovanie správnosti textov bolo veľmi podstatným prvkom, na ktorom dramaturg Peter Medviď poctivo trval.
„Musím pochváliť, že Peťo chodil na skúšky a dával pozor na texty, aby sa to dodržalo tak, ako sa má,“ potvrdil aj Stanislav.
„Snažil som sa pri preklade zachovať vyšší štýl, ktorý tam Duchnovič chcel mať, lebo tak sa rozprávala aristokracia. Chcel som, aby ten jazyk bol mestský a nie bežný, akým sa rozpráva. Preto bolo potrebné aj zachovať syntax tak, ako to mal Duchnovič a nedávať hru do súčasnej podoby. Myslím si, že je to pekne napísané tak ako je, no bolo potrebné to preniesť do jazyka zrozumiteľného dnešnému divákovi,“ vysvetlil Medviď.
Počas procesu prekladu sa vraj stretol pri texte aj s tým, že niektoré vety mali i desať riadkov. A tak musel hľadať miesto, kde takú vetu rozdeliť.
Aj s poučným odkazom
Ako Peter Medviď priblížil pozadie obdobia, kedy hra vznikla, išlo o rok 1949. O obdobie Košutovho povstania, keď sa Rusíni pridali k Rakúšanom, na stranu cisára. Za to dostali na istý čas, kým to neprebila maďarizácia, od Viedne práva, napríklad právo byť v úradoch.
„Duchnovič možno prežíval takú eufóriu, že je to vyriešené, že Rusíni majú svoje miesto, sú rovnoprávni s inými národmi. Aj keď miestami v texte vidno, že aj sám pochybuje, či to naozaj tak bude,“ opisuje Peter.
„Zaujímavosť formy, akou je hra písaná, je možno i taká tá menšia osveta v rámci archaického rusínskeho jazyka. Aj tí, ktorí prídu prvýkrát do divadla, sa stretnú s takou až poetickou rusínčinou. Tam to vnímam ako novotinu, ale zaujímavú. Hra zachytáva aj niečo z histórie Rusínov, a teda má i niečo edukatívne z toho, čo história priniesla.“
Jediná perla v mužskom kolektíve
V pánskej zostave je jediné zastúpenie v podobe dámy v prípade Zuzany Kovalčíkovej. V postave Ľubice predstavuje sirotu, neter, dedičku Praznohlavskeho a milovanú ženu Nravoviča.
„Režisér a dramaturg nemajú radi spojenie , že „krásna rozprávka“, ale ono to tak prakticky aj začína. Všetko je dobre, v poriadku, a potom vznikne konflikt, keď sa ja, ako Ľubica, zaľúbim do čestného muža, no strýko je proti. Ale dobro zvíťazí nad zlom. Myslím, že šťastný koniec chce v dnešnom čase každý. Chce vidieť a počuť, že po tom všetkom nakoniec to dobro príde,“ zdôrazňuje Zuzana popri výchovnom a poučnom odkaze hry aj na jej umelecký a emocionálny náboj.
Mimochodom, Zuzka sa vraj skvelo zhostila aj úlohy asistentky režiséra.
„Cítila som sa výborne. Asistentka režiséra, táto funkcia mi vyhovovala, že som mohla ukočírovať celý tento proces.“ A kolegovia sa zhodujú, že sa radi ukočírovať dali, lebo ich viedla „jediná perla v kolektíve“ tejto novej hry v repertoári Divadla Alexandra Duchnoviča.
V premiére ju uvedú v piatok 28. apríla, v druhej premiére 3. mája 2023.
