HORNÁ TORYSA. Hudobný nástroj, ktorý si hrdo nesie prívlastok unikátny. A pýšiť sa ním môžu práve v regióne Šariša, v oblasti Hornej Torysy.
Odtiaľto totiž pochádza dychový nástroj zvaný gajdica. Spája sa s menami ako Mizerák, Gernát, Kandráč či Kasina. Vďaka svojej jedinečnosti sa zapísal do Zoznamu nehmotnému kultúrnemu dedičstvu Slovenska.
Najnovšie je zvečnený aj vo forme knihy. Jej tvorcovia apelujú na fakt, že žiť na mieste, kde je hudba rukolapne zvečnená aj skrz tvorbu nových hudobných nástrojov, je skutočne unikát.
Spojili sa profesionáli
„Dvojgajdica Alexandra Gernáta z Krivian je svetový unikát,“ tvrdí Anton Lazorík, muzikant, pedagóg a najnovšie aj tvorca publikácie Dvojgajdica Alexandra Genráta z Krivian.
Práve táto skutočnosť ho motivovala k tomu, aby sa pustil do jej tvorby.
Spoluautorom publikácie bol muzikant a vysokoškolský pedagóg Jozef Hrušovský.
A trojlístok dopĺňa ďalšie fundované meno – multiinštrumentalista a odborník na všetky archaické a moderné nástroje Michal Smetanka. Aj vďaka týmto menám sa podarilo priniesť hlbší pohľad na špecifický bačovský hudobný nástroj - gajdicu.
Načreli do archívov
Ako prezradili tvorcovia, pri spracovaní publikácie sa vrátili aj do archívov. A oplatilo sa.
Písal sa rok 1998, keď Viliam Kočiščák nahral ešte pri plnej sile hru na gajdici Alexandra Gernáta a Ľubomíra Gernáta. Vznikla tak nahrávka v podobe, v akej sa už vzhľadom na pribúdajúce roky už nepodarí takto ich hru zaznamenať.
„Nahrali vtedy štúdiovo tieto hry a spevy, išlo o originálny prejav. Nikdy to nevyšlo na nijakom CD nosiči ani kazete, vydavateľstvo zaniklo. Ja som sa k tomu dostal iba náhodou cez Milana Rendoša, redaktora v Slovenskom rozhlase. Keď som mu povedal, že chcem robiť publikáciu s takým zameraním, on ma vtedy nasmeroval, za kým mám ísť po potrebné materiály. Túto nahrávku sme použili pri publikácii vo forme QR kódu,“ priblížil Tono Lazorík.
Deti sa rozbehli po obrovskej farme. V Krásnej Lúke hostili akciu s tisíckami návštevníkov Čítajte Gajdica je od konca roku 2019 zapísaná v Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.
Veľký podiel má na tom Marek Kasina z Lúčky, ktorý sa značne o tento krok pričinil.
Keď sa s Marekom potom Anton spojil, vybrali sa v rámci prípravy materiálov o gajdici do Krivian za Alexandrom Gernátom. Keď sa im pri tej príležitosti zdôraznil, že sa mu zhoršuje zrak a pribúdajú problémy s prstom, nebolo nad čím otáľať.
„Vtedy som si uvedomil, že je to posledný žijúci pôvodný gajdičiar, ktorý by si zaslúžil za svoju dvojgajdicu vzdať hold,“ spomína Tono.
Zhodou okolností vtedy bežala aj výzva z Fondu na podporu umenia. Anton Lazorík sa tak pustil do písania projektu pod hlavičkou Folklórnej skupiny Jána Lazoríka z Krivian, keďže už majú aj občianske združenie.
Ako človeka, ktorý sa značne podieľal na projekte svojou ochotou a pomocou, bol Jozef Balužinský.
„Mal na starosti riadenie projektu a veľmi mi s ním pomohol,“ ďakuje Lazorík.
Vymyslieť nástroj je genialita
Multiinštrumentalista Michal Smetanka, ktorý má pod palcom Muzikmuzeum v Spišskom Hrhove, opisuje, čo to gajdica vlastne je.
„Pre amatéra je píšťalka a dierky. Iný v tom môže vidieť zvláštny hudobný nástroj, ktorý nie je nikde inde. Fyzikálny akustik vidí zas iné. A všetko je pravda. Keď som sa zaoberal týmto typom, zistil som, že na svete sú aj podobné nástroje, ale taký istý nie je. Podobnosťou sú blízke napríklad vzhľadom na fyzikálno-akustické vlastnosti,“ opisuje odborník z fachu.
Ako si nažíva rodina so štvorčatami? Mama musí niekedy použiť aj finty Čítajte Keď sa Smetanka zamýšľal nad tým, ako sa taký endemit dostal do nášho regiónu, vynáralo sa vraj viacero možných variantov.
„Mohlo ísť o nástroj, ktorý je tu odpradávna. 14. – 15. storočie, patril k pôvodnej valaskej pastierskej kultúre. Objavili sa totiž princípom podobné nástroje aj inde. Ďalšou silnou hypotézou má byť tá, že gajdicu ujo Mizerák doniesol z vojny.“
Pri dvojgajdici sa však vynárajú zas ďalšie otázky. A to ohľadom jej výroby.
„Vyrobiť hudobný nástroj? Vyrobiť gajdicu, to nie je zostrojiť organ. Ale vymyslieť nástroj, to je absolútna genialita, a to myslím smrteľne vážne. A ešte spraviť dvojnástroj?“ zamýšľa sa Michal Smetanka, podľa ktorého ide pri dvojgajdici o kombinovaný systém a pre hudobníka, ktorý to vymyslí, je to geniálny počin.
Tu už sa do popredia dostáva meno pána Gernáta. Práve on mal stáť za tým, že po Mizerákovej gajdici pribudla do skupiny hudobných nástrojov Gernátova dvojgajdica.
Hudobné nápady medzi štrkopieskom
„Ja si pamätám, ako nám rozprával, ako a kedy ju vymyslel – sedel v bagri a rozmýšľal o tom, že videl dvojačku-píšťalku a povedal – aj gajdica by bola? Máte totiž jednu píšťalu, ktorá hrá melódiu, a druhú, ktorá hrá len jeden tón. Tým nám vzniká falošný dvojhlas. Už toto je úžasný počin. Ale klasická Gernátova dvojgajdica je dvojhlasná. On je génius a tento počin je geniálny,“ nešetrí objektívnou chválou Smetanka.
Ako sa Michal zamýšľa, ak by sa človekovi s hudobných sluchom a cítením, ako má pán Gernát, dostalo hudobného vzdelania, skončil by vraj minimálne vo filharmónii.
Levočské vrchy ožili, päť starostov spojilo svoje sily aj svoje obce Čítajte Hlavný rozdiel vidí Michal Smetanka medzi gajdicou a dvojgajdicou v tom, že do tej druhej nie je treba toľko fúkať.
Dvojgajdica však aj úplne inak vyzerá, čo sa týka systému hrania, ide o čosi úplne odlišné.
„Spieval si, pasovalo mu to. Ja som si ani nevedel predstaviť to, že koľko musel mať človek bez hudobného vzdelania v sebe muzikality a geniality, aby toto dokázal len tak dvojpomocne stvoriť. Na štrkopiesku. Musíme si to vážiť.“
Každý sa ku gajdici dostal inak. A tá prešla celý svet
Keď sa svojho zdalo, že už všetko je „objavené“, prišli na to, že čosi by sa ešte našlo.
„V roku 1970 bol slovenský ľudový inštrumentár hotový a každý mal pocit, že je tam už všetko. No, našťastie, ešte sa objavila tá gajdica, aj to zhodou okolností. Nezabúdajme, ako vravieval dzedo Lazorik - Same perše poznaj rodzisko a tak San Francisco,“ pripomína Anton Lazorík. Aj vďaka takto zapáleným ľuďom ako je on sa darí ju udržiavať v povedomí širokej verejnosti.
Uchopiť témy gajdice sa podarilo aj skrz dva materiály, o ktoré sa mi tvorbe publikácie opierali.
Bol ním odborný Príspevok k etnomuzikologickému bádaniu na východnom Slovensku, ktorý František Matúš vydal v roku 1971. Bolo to to jeho jedinečnom výskume v Lúčke u Andreja Mizeráka.
Druhým míľnikom bola v roku 2008 kniha Korene Šariša, na ktorej spolupracoval František Matúš aj s Michalom Smetankom.
Teraz je ďalší pomyselný míľnik, keď vzniká publikácia Dvojgajdica Alexandra Gernáta z Krivian.
„Ja som do roku 2019 vedel o gajdici, mali sme ju aj vo folklórnej skupine, ale dovtedy som sa o tú tému nezaujímal. Až potom som to začal viac študovať a uvedomovať si, aká je to rarita a ako by sme si ju mali vážiť,“ konštatuje Lazorík.
Jozef Hrušovský sa už v mladom veku zapálil pre hudbu a ako muzikant v ľudovej hudbe začínal za cimbalom. Vtedy si ho všimol v škole František Matúš a motivoval ho, aby sa začal venovať nejakej folklórnej téme.
„Konal sa prvý etnomuzikologický seminár a prítomné tam boli samé esá. Ja som mal príspevok o zberateľskej činnosti Jána Lazoríka z Krivian, čo bola moja prvá vedeckejšia práca,“ zaspomínal si Hrušovský.
Gajdica, ktorá precestovala svet
A že sa Hrušovský folklóru venoval naplno, s gajdicou sa stretol vo Folklórnom súbore Šarišan, kde na nej hral Stanislav Gaľa.
Ten mal školu priamo od gajdičiarov Gernáta, Kandráča a Kasinu.
Stanislav Gaľa sa do nástroja zamiloval.
„Najviac mi pomohol pán Andrej Kasina z Lúčky, ktorý mi jednu gajdicu podaroval. Povedal mi vtedy – na, zober si ju, lebo ty s tou gajdicou pôjdeš do sveta. A ešte v tom roku 1986 som s ňou šiel prvýkrát so súborom za hranice.“
Vtedy sa pomyselná cesta gajdice okolo sveta ešte len začala.
„So Šarišanom som prešiel 14 štátov Európy, hrali sme v USA pre amerických Slovákov, v 2017 v Zem spieva, tak so Šarišanom v Thajsku, Vietname, Mexiku. Mal som možnosť gajdicu dostať do sveta,“ spomína s vďakou Gaľa.
Vážme si to, čo máme
„Dvojgajdica je z každého uhla pohľadu unikát. Tento nástroj je veľmi impozantný a je pre východné Slovensko a pre horné Potorysie charakteristickým nástrojom, Vážme si to, čo máme, aj krok, ktorý učil Tono Lazorík,“ ďakoval Jozef Hrušovský.
„Mám pocit, že dnes hľadáme všetko úžasné v zahraničí, v inom okrese, kontinente, ale pritom veci, ktoré máme doma, sú úžasné. Aj ľudia z cudziny by chceli vedieť, čo tu máme zaujímame. No my si to nieže nevieme vážiť, my často ani nepoznáme, že to tu máme. A gajdica je práve takým artiklom. Ako je už gajdica navždy spojená s Lúčkou, tak aj dvojgajdica bude už navždy patriť do Krivian,“ dodáva s úsmevom Anton Lazorík.
