ŠARIŠSKÉ DRAVCE „Neviem, či si všetci už teraz dosť dobre uvedomujeme, aký človek nám odišiel,“ zaznelo z úst jednej ženy v dave smútiacich, ktorý sa pomaly presúval z miestneho kostola na neďaleký cintorín v Šarišských Dravciach (okr. Sabinov).
Už pohľad na nekonečné masy dával aj nezainteresovanému vedieť, že sa lúčia s niekým veľkým. A takým – srdcom i duchom – bol nepochybne aj rodák z obce otec Jožko Žvanda. Na poslednú cestu ho vyprevadila vyše stovka spolubratov kňazov a ďalšie stovky a stovky veriacich.
Masa ľudí, ktorá prišla dať posledné zbohom
Premávku v Šarišských Dravciach počas piatkového dopoludnia riadili hasiči. Obec sa stala cieľom cesty pre ľudí zo všetkých strán Slovenska.
Podľa ŠPZ áut bolo zrejmé, že vrúcny vzťah voči otcovi Jozefovi nepoznal hranice regiónov. Od Sabinova cez Levoču, Poprad, Liptovský Mikuláš, Dolný Kubín, Námestovo až po Myjavu, Banskú Bystricu či Michalovce alebo Humenné.
Kňaz Jozef Žvanda po boji s ťažkou chorobou zomrel. V deň 25. výročia svojej vysviacky za kňaza Čítajte Kapacity kostola nepostačovali, množstvo prítomných zotrvalo počas omše na priestranstve pred kostolom, kde ešte pred necelými dvoma týždňami všetci spoločne ďakovali za 25 rokov kňazstva otca Jozefa.
Teraz, pri poslednej rozlúčke, ďakovali všetci za jeho život a nezmazateľnú pečať v ich životoch.
Pripravoval sa postupne
Pohrebným obradom predchádzala svätá omša. V homílii sa prihovoril Mons. Bernard Bober, arcibiskup metropolita Košickej arcidiecézy.
Na príklade Ježiša, ktorý sa v smrteľnej úzkosti pred svojím ukrižovaním vrúcne modlil, poukázal na analógiu aj v prípade otca Jozefa. Napriek bolesti a krížu vytrval do posledného dychu a necúvol.
„Nasledovať Ježiša znamená byť pripravený na hodinu, v ktorej je zmysel života,“ zdôraznil biskup, narážajúc na postupnú prípravu otca Jozefa v čase ťažkej choroby práve na ten moment prechodu do večnosti, lebo ako zaznelo počas svätej omše: „Tým, čo veria v teba, Pane, sa život neodníme, len mení.“
Ten, ktorý miloval a bol milovaný
Otec Jozef vyše 20 rokov pôsobil v ružomberskom pastoračnom centre, kde sa so zapáleným srdcom venoval mladým službou rozhovoru, slúžením svätých omší, spovedaním, spoločnými aktivitami, akciami a odovzdanosťou v prípade každej potreby.
„Práca s mladými bola zmyslom jeho života,“ zdôraznil arcibiskup. Pri týchto slovách tiekli mnohých po lícach slzy.
Otec Jozef bol mnohým spovedníkom, neskôr sprievodcom vo vzťahoch, potom kňazom, ktorý sobášil a následne aj krstil. Mal nespočetné množstvo rodín, pre ktoré bol nielen slúžiacim kňazom, ale doslova rodinným priateľom.
Ľudia ho milovali pre jeho srdečnosť, úprimnosť, ľudskosť, originálny zmysel pre humor i veľkú mieru vnímavosti a citlivosti.
Človek obety
Dnes už otec Jožko všetkých predišiel do neba.
Jeho charakteristické „ciao, caio bambini,“ teda „ahoj, mládež“, ako rád zdravil medzi mladými, tak už zostáva len v spomienkach.
Rovnako ako ostane v spomienkach jeho neprestajná obeta. Za iných, stále, za každých okolností.
„Každý človek je obety schopný. Prosme, aby sme mali milosť ako Jožko dokázať svoju oddanosť a vernosť,“ pripomenul v príhovore arcibiskup Bober.
Ako sa osobne vyznal, on sám sa v máji s otcom Jožkom stretol osobne. A ten mu v bolesti, ale s pokorou vyznal: „Všetko obetujem za našich študentov a budúcich kňazov.“
Študentov a kňazov mal zvlášť v srdci.
„Ak ho miluješ, nie je čo riešiť, pôjdeš za ním aj na kraj sveta,“ povzbudzoval otec Jozef Žvanda v jednom zo svojich posledných videí z konca apríla tohto roku.
Prosil o svätých kňazov, ktorí budú milovať Ježiša a pôjdu za ním. V tom túžil byť vždy sám príkladom. Nebyť len kňazom rozlietaným či kňazom manažérom, ale v prvom rade kňazom milujúcich druhých.
Ježiš naňho s láskou pozrel. A on tak hľadel okolo seba
Na ďakovnej svätej omši za 25 rokov kňazskej služby z 11. júna zarezonovali slová z Biblie: „Ježiš naňho pozrel s láskou.“
Táto láska, z ktorej počas svojho nesmierne plodného života otec Žvanda neprestajne čerpal, sa odrážala aj v jeho tvári. Svedkom toho bol každý, kto ho čo i len raz stretol osobne.
„Tvoj úsmev a pokoj boli nositeľmi neba už tu na zemi,“ vyzdvihol v homílii arcibiskup Bober.
Neklamným znakom toho, že toto nebo zanechal pri každom stretnutí ako svoju charakteristickú črtu, bol i spoločný spev piesne Bárka, ktorý sa po uložení truhly do hrobu ozýval zo všetkých strán rozľahlého cintorína.
„Pane, aj na mňa si sa pozrel, tvoje ústa vyriekli moje meno. Svoju loďku zanechal som na brehu, spolu s tebou nový chcem začať lov.“
Dnes už, v duchu kresťanskej viery, zanechal svoju službu na zemi a zaopatrený sviatosťami našiel svoju odmenu v nebi.
Večná mu pamiatka!
