ŠARIŠSKÉ DRAVCE/RUŽOMBEROK. Prvý letný deň začal v cirkevných kruhoch bolestnou správou.
Po ťažkej chorobe svoj pozemský život dobojoval rímskokatolícky kňaz Jozef Žvanda. Opustil nás 20. júna 2023, symbolicky, v deň 25. výročia svojej kňazskej vysviacky.
Všestranne zameraný
Otec Jožko, ako ho mnohí s láskou oslovovali, sa narodil v Šarišských Dravciach (okr. Sabinov) 17. júla 1967. Pochádzal zo štyroch detí.
Veľkým darom mu bola dobrá a veriaca rodina. Ako sám hovorieval, „od malička nás vychovávali v kresťanskom duchu, viedli nás k zodpovednosti, láske a statočnosti a naučili nás pracovať“.
Vyštudoval Gymnázium v Lipanoch, neskôr Strojnícku fakultu Technickej univerzity v Košiciach.
Jožko bol človekom veľkého ducha, ktorý mal rád ľudí a vždy jeho cesty i záľuby smerovali práve k tomu druhému.
Ako sám spomínal, „môj život bol dlhým hľadaním sa“. S tým sa spájalo množstvo záľub, mal rád fotografovanie, pričom zhotovené snímky si sám spracovával vo vlastnej fotokomore.
S bratmi mali radi hudbu, pôsobil tak teda i ako dídžej, na konte mal stovky odohraných diskoték. Mal rád futbal, prírodu, bicykel, lyže, plávanie, turistiku, veľmi rád čítal literatúru rôznych žánrov.
Miloval mladých
Vrúcny vzťah k Bohu a modlitbe jeho cesty nasmeroval do seminára. Za kňaza bol vysvätený 20. júna 1998 v katedrále v Košiciach, kde sa stal kaplánom.
Následne pôsobil v Kňazskom seminári sv. Karola Boromejského v Košiciach, kde vykonával službu prefekta. Intenzívne sa venoval formácii bohoslovcov.
Zvlášť si zamiloval prácu s mladými. Od 1. októbra 2001 sa stal neoddeliteľnou súčasťou Univerzitného pastoračného centra biskupa Jána Vojtaššáka na Katolíckej univerzite v Ružomberku.
„Za to som Bohu nesmierne vďačný. Som vďačný aj za mojich spolubratov kňazov z UPaC, s ktorými vytvárame jednu peknú komunitu a som vďačný aj za našich spolupracovníkov z UPaC. Som vďačný za každého študenta, pedagóga či zamestnanca KU. Áno, tu na KU v Ružomberku som dozrel a duchovná služba na Katolíckej univerzite je pre mňa životným poslaním. Bohu vďaka!“ vyznával sa kňaz so srdcom zapáleným pre mladých.
Aj v čase choroby myslel na druhých
Otec Jožko dlhší čas počas uplynulých niekoľkých mesiacov statočne a odhodlane bojoval s ťažkou chorobou.
Z nemocničného lôžka natáčal videopozdravy pre svojich priateľov a známych, ktorými mocne povzbudzoval a ukazoval, ako aj v bolesti nestrácať nádej i pre neho tak príznačný úsmev a obľúbený humor.
Ten bol okrem pokoja, ktorý z neho neprestajne vyžaroval, Jožkovou ďalšou charakteristickou črtou.
„Mám rád radosť a humor, rád si z niekoho vystrelím a, samozrejme, som pripravený aj na to, keď si niekto vystrelí zo mňa. Ešte prezradím, že rád sa modlím modlitbu Otčenáš, kde si občas pomýlim chlieb náš každodenný s každodenným rezňom,“ vtipne komentoval sám seba.
Bojoval do poslednej chvíle
Počas tohtoročnej druhej júnovej nedele sa vrátil do svojej rodnej obce, do Šarišských Draviec. Práve tu za účasti plného kostola veriacich a viacerých svojich bratov kňazov prostredníctvom svätej omše ďakoval za dar 25 rokov kňazstva.
Už nasledujúci deň skončil na JIS-ke v Ružomberku.
„Obetujem to za vás všetkých a modlím sa,“ žehnal prostredníctvom internetu.
V modlitbách ho po celý čas sprevádzalo nespočetné množstvo ľudí. Aj takýmto spôsobom kňaz pomyselne zbieral plody svojej 25-ročnej vernej kňazskej služby. V rámci nej oddane sprevádzal každého človeka, ktorého počas svojej cesty stretol.
„Mojou najväčšou túžbou je prispievať k duchovnému rastu mladého človeka, ale aj každého iného človeka. Túžim, aby cezo mňa a mojich spolubratov pociťovali Božiu lásku, túžim im pomáhať na ceste ich pozemského života do večného neba,“ želal si Jožko.
Dnes je tam už aj on nás.
V duchu odovzdanosti všetkých predišiel do večnosti vo vzácny dátum, v deň jeho 25. výročia kňazskej vysviacky.
Večná mu pamiatka!
