Prebehli mnou znova zimomriavky. Novinár si musí držať odstup, ale sú momenty, keď je to ľudské hlasnejšie ako to profesijné. A počuť, ako otca po ôsmich rokoch tápania v mori pokrútených paragrafov uznajú nevinným, to je práve oná chvíľa.
Chvíľa zimomriavok, úľavy, víru otázok i výdychu.
Máte svoje drahé dieťa, ťažko zdravotne postihnuté, o ktoré sa staráte 24/7. V starostlivosti hravo šupnete do vrecka i titulovaných špecialistov. Oni majú deň dovolenky, po dennej spánok, vy nemáte nič z toho.
Nevinný, vypočul si rozsudok otec, ktorý údajne mal zabiť svojho syna. Na spravodlivosť čakal osem rokov Čítajte Máte dieťa absolútne odkázané na vaše ruky, vašu obetavosť, vaše srdce. A oň sa staráte... Povedzme... Vyše 24 rokov. Rokov. Nie dní, týždňov, mesiacov. Že tam musí byť slovami neopísateľný vrúcny vzťah a cit, to si asi ani nemusíme zdôrazňovať. Bez toho by to mechanicky človek nedal. Teda, možno hej. Na istý čas. Ale nie na štvrťstoročie.
A toto milované dieťa hroznou súhrou okolností vám jedného jesenného dňa umrie pod rukami. Lebo ste doma sám, nemá kto pomôcť, hlieny a sliny sa hromadia rýchlejšie, ako odsávate, prichádza fáza dusenia a vy robíte všetko. Všetko pre svoje dieťa.
Ale jeho sviečka života dohára a nie je vo vašich ľudských silách ju rozfúkať. Toto sa dialo za múrmi jedného popradského bytu. Ten bol svedkom aj tých neprespaných nocí, aj toho osudového popoludnia.
Apropo, ako by ste odmenili takýchto obetavých rodičov? Luxusné kúpele aspoň na dva týždne? Predpokladám, že by nepohrdli, ale kto by sa staral o ich choré dieťa? Ono má prím. Ale my si zvolíme „odmenu“ iného rázu. Poďho otca, v náručí ktorého dieťa umrelo, „odmeniť“ väzením.
Absurdné? Áno, aj podľa mňa. Ale nachádzame sa v skutočných slovenských reáliách. Priam sa mi žiada napísať: Osoby sú vymyslené, podobnosť čisto náhodná. Fakt je, že je hnusne pravdivá.
