PREŠOV/HERMANOVCE. Spomínate si, ktorá je jedna z najdlhších a najkrajších ľúbostných básní na svete? Tento prívlastok patrí básni Marína z pera spisovateľa Andreja Sládkoviča.
Niekto si ju dosiaľ pamätá zo školy, iný si ju bude môcť opäť pripomenúť skrz novú skladbu.
Pomyselne tieto archaické verše oprášili Kandráčovci vo svojej najnovšej rovnomennej piesni Marína. Ide o vzdanie holdu citu lásky, ale i vlasti a jazyku.
Práve dnes totiž plynie 180 rokov od uzákonenia spisovnej slovenčiny.
Oprášili napísané, zrodila sa nová hymna lásky
Báseň, ktorá prežila už niekoľko generácií, sa dnes pretavila do novej podoby.
S nápadom takéhoto diela prišiel a pod text sa podpísal Vlado Puchala. Pri tvorbe sa inšpiroval Sládkovičovou Marínou, pričom niektoré verše ostali zachované v originálnej podobe, ďalšie prešli úpravou.
Vo finále z toho vznikla nadčasová pieseň bez väzby na opätované či neopätované city.
„Ak je bozk hymnou lásky, tak Marína nech je hymnou všetkých šťastne i nešťastne zaľúbených,“ želajú si Kandráčovci.
Láska k žene aj vlasti
Obsahovo však báseň Marína ide ešte viac do hĺbky. Okrem lásky k žene je to aj láska iná.
„V básni je vyjadrená láska k Maríne, ktorá sa snúbi s láskou ku krajine, k rodnej vlasti.“
Práve o tom krásne vyznávajú jednotlivé verše.
„Marínu s krajinou – dve ľúbiť v jednej, nepôjdem za inou, neviem byť bez nej.“
A v tomto kontexte vníma kapela so spomínanými veršami ešte bližšie puto.
„Je v básni aj celá naša kandráčovská duša. Sme kapela, ktorá sa hlási k našim koreňom, veď z nich naša tvorba vychádza.“
Verše sú poetickým vyznaním najhlbších citov k svojej domovine: „Bez vody, bez chleba, jazvy mám z boja, dušu dám za teba, krajina moja.“
